Asertivita do vrecka

Okrem zemiakového šalátu a ponožiek v sandáloch celkom principiálne nemám v obľube jedincov, ktorých interne nazývam piče (dopredu verím, že sa v texte nespoznáte). Precíznejší anatomický rozklad pojmu nechám na príhodnejší moment, vrhnime sa rovno na príklad. Piča prichádza do knižnice zásadne s telefónom prilepeným k uchu. Suverénne ignoruje otravný šepot, ktorým sa dohovárajú ostatní naokolo, a so svojou kámoškou, ktorá bude mimochodom vynikať tými istými charakterovými črtami ako naša hlavná hrdinka, a teda je možné nazvať ju tiež pičou, veľmi otvorene debatuje o svojich problémoch na úrade/na skúške/v posteli (nehodiace sa škrtnite). Prejav je našťastie dostatočne ozvučený, čiže tému rozhovoru tej vašej piče istotne rýchlo zistíte.

Telefonát je dlhý ako bežný výklad o kultúrno-antropologických sračkách nášho obľúbeného docenta, ale keďže ste prišli do knižnice pravdepodobne študovať, čo je činnosť vcelku časovo náročná, dočkáte sa jeho konca. V tej chvíli sa do hlbín vedy ponorí i piča, i keď vzhľadom k jej mentálnemu vybaveniu k tomu nebude potrebovať žiadnu veľkú výstroj, ale jej pokojne postačia plutvy a šnorchel. Jej koncentráciu na lúskanie záhad sociálnych vied však preruší sám učinený diabol. Kopírka (známejšia pod ľudovým názvom Xerox). Kopírka bliká a svieti, chrústa listy s textami spoločensko-vedných teoretikov a to piču prosím pekne ruší. Nervózne sa vrtí na stoličke a špicľuje, koľko toho ešte bude.

Keď som už takmer pri konci, nevydrží to.

-Kolik toho ještě máš?

Zatvorím knihu, z tašky vytiahnem čosi, čo som už robiť nechcel, ale keďže mám ešte chvíľu, ktorú som ochotný venovať tejto sympatickej slečne, neváham a spokojne sa usmejem.

-Ešte dosť.

Opäť nedeľa, opäť dušk.o.

Svoj už temer trojtýždňový pobyt v prekrásnom starogermánskom meste, ako tento juhomoravský pupok raz nazvali nejakí neonacisti, zavŕšim i túto nedeľu krátkym zamyslením a ešte kratším opisom aktuálnych udalostí. Internet v Lískovci nefičí ešte stále, čiže inokedy ani na blog času neni. Dosť na tom, že po minulovíkendových pitkách a niekoľkonásobných oslavách mojich kolegov sa mi podarilo prechladnúť a teda stať sa chorým. Čo je v mojom prípade stav, kedy sa moje okolie veškerému kontaktu so mnou vyhýba.

Inu, tak. Utorkové dva krát dva deci u Tukana a dva krát dva v Jedenadvadsiatke mi moje telo oplatilo nádchou, bolesťou hlavy a mužným chrapľavým zafarbením hlasu. Na stredu a štvrtok som zrušil všetok svoj program a, zabudnúc na umastenú korporáciu a moju drahú zelenú a výberovú, ľutoval som sa pri šálke jablkovo-škoricového čaju a niekoľkých ďalších dielov Prison Break. Mimochodom, výborný seriál, len ústrených postáv je s každým ďalším dielom nejako poriedšie.

V piatok a sobotu som si už ale návštevu v krajine zlatých oblúkov neodpustil, čo by bola zrejme chyba, keďže chodiť do práce o hodinu skôr a z nej o hodinou neskôr je mojim veľkým hobby v ostatnom čase. Aj shiftovať s minimom zamestnancov, aj všetko na poriadku mať, aj sa doširoka usmievať a chodiť po reštaurácii s doskami a furt si niečo zapisovať, lebo máme návštevu zo samého srdca korporácie, a tak sa to robiť jednoducho má. Mimochodom, ak ste náhodou z mesta, nechcete na brigádku?

...

Jaro mi píše, že v Austrálii zima skončila. Už sa bol pár krát kúpať.

Neni fér.

Nedeľná chvíľka dekadencie

Pre všetkých zvrhlíkov, čo nevedia, čo si začať v túto jesennú nedeľu, prečítajte si, že nielen my, intelektuálne nadaní a myšlienkovo obohacujúci autori, vieme blogovať. Aj Hranolova ľavá ruka, teta Jebemvašeúspory bloguje. Je to mierne šokujúce, zľahka zvrátené a obsahovo dosť nechutné. Presne to, čo človek hľadá na internete počas bežného víkendového popoludnia, keď sedí v univerzitnej počítačovej učebni a nemôže si teda pustiť porno.

(Teda, nemal by, ale boli aj takí, čo sa nehanbili, česť a sláva).

Po včerajšej niekoľkonásobnej oslave narodenín, zakončenej rozbíjaním zle umytého hospodského skla niektorými menej koordinujúcimi jedincami (a teda zrýchleným presunom do iného podniku), som vstal napočudovanie ráno o jedenástej celkom v poriadku. Vzhľadom k faktu, že nám ešte niekoľko dní nepôjde internet, som sa posunul ďalej v prvej sérii Prison Break (áno, ešte som len tam) a štvrtej Futuramy, nalinkoval si veľkolepý plán o študijnom popoludní s nejakými kultúrno-antropologickými sračkami od docenta, čo sa rannej kontrole stavu svojho outfitu venuje menej, ako je na akademickej pôde slušné, aby som sa o druhej rozhodol, že bez netu to nedám. Síce bez porna, ale s icq a novými mailami kontrolujem, čo za populačné výrostky to sedáva v počítačových učebniach mojej alma mater o takomto dni.

...

V pondelok som šiel vlakom do Brna s hromadou nových prvákov. Inšpirujúce. Naozaj si nepamätám, či som si vtedy kedysi dávno balil na jeden a pol hodinovú cestu desiatu. Alebo či mi ju dokonca robila moja mama (o čom vzhľadom k jej výchove k samostatnosti trochu pochybujem).

Nedeľná chvíľka s internetom

Pretože je nedeľa a ja v nedeľu nedělám, dnes si iba krátko zhrnieme najdôležitejšie, čo sa v mojej skromnej osobnosti odohráva. V prvom rade by bolo načim pripomenúť si tento dátum tým, čo strašné sa odohralo pred dvoma rokmi. Vtedy totižto nejakí neveriaci psi uverejnili vo svojej krajine plnej takých istých neveriacich psov karikatúry na nedotknuteľnú tému. O nasledovných udalostiach nemá význam sa rozpisovať, keďže všetko je viac ako známe; akurát sa pridávam k tým, ktorí k predposratej komunikácii západných elít dodávajú príklad sebavedomej diplomacie Ivana Sirka zo 17. storočia, na čo už, konečne, pred niekoľkými dňami upozornil i Lemuel.

Karikatúry však ešte raz: ja zase dávam do pozornosti nasledovné shootyho zamyslenie nad tým, prečo je Hranol taký kokot, aký je. Ďalšie riadky nad týmto zhmotnením prázdnosti strácať nemienim, rovnako ako ďalej používať také vznešené termíny. V skutočnosti totiž nie je ani tou zhmotnenou prázdnosťou, ale len kokot. A bodka. O tom, čo bol švárny junák Juro Jánošík asi v skutočnosti zač, snáď lepšie v Plus Sedmičke (nie že by som ju čítal, hmm.. ehmm.. ležala nám v obývačke).

Reflexia nad kultúrnym a sociálnym antropológom

Moje prvé stretnutie s vedúcim katedry mediálnych štúdií a žurnalistiky sa odohralo len včera, čo, uznáte, je vzhľadom k už získanému bakalárskemu diplomu z daného oboru vcelku unikum. Dotyčná akademická star, mimo iného známa obťažovaním brnenských študentiek v tmavých kútoch svojho kabinetu (to len taký bulvárik, faktom je, že katedru vedie s podmienkou od dekana), totižto včera zahájil vyučovanie svojho kurzu Základy štúdia kultúry prednáškou s názvom Smrť ako kultúrny fenomén. Táto téma ma hneď na začiatku priviedla k nasledovnej úvahe, ktorá sa v rámci celej hodiny a pol, počas ktorej sa docentova vedecká exhibícia odohrávala, viac či menej dotýkala kultúrne-spoločenského fenoménu, ktorý by som zhrnul do nasledovného postrehu namiereného k prednášajúcej autorite: Zapni si konečne ten poklopec!

Úvod do komunikácie, lekcia tretia: McDonaldizácia pre začiatočníkov

Úspech umastenej korporácie stojí a padá na jedinej veci: bulharské slečny prepáčia, ale je to tá najpredajnejšia štetka na svete. Kde jedni predávajú mleté mäso v žemli, ona predáva Big Mac, kde jedni točia zmrzlinu, ona točí McFlurry, kde jedni vábia deti na polovičné porcie za polovičné ceny, ona ponúka Happy Meal s balónkami, Ronaldom a každý mesiac novou hračkou. Made in China, mimochodom. Je to kurva, ale v praxi má úspech.

Totižto, kde jedni dovezú objednané jedlo za dohodnutých podmienok, ona sa natlačí s nevtieravou, ale masívnou reklamou a atakom na tých, ktorí sa jej neubránia. Kritiku stranou, toto je kapitalizmus a komu sa nepáči, nemusí čítať.

V krátkosti: vietnamský deň detí a oslava, na ktorú si Vietnamský svaz v Brne objednal dve stovky detských menu. Všetko v podaní McDonald's, resp. mňa a podobne patrične indoktrinovaného kolegu.


Pravda, akciu sme trochu podcenili, ford je predsa len ford a naskladať to tam nebolo práve jednoduché. Na cestu cez polovicu Brna dodnes spomínam s nostalgiou; ten príšerný smažený smrad, čo sa rozliehal autom bol za všetky drobné.


Jedla bolo totižto viac ako dosť (všímavý jedinec iste identifikoval šikovne umiestnené reklamné bannery s postavičkami z Happy meal; aké nevtieravé, však?).


Rozsah akcie som majiteľovi demonštroval predovšetkým na tejto fotke.


No a potom to začalo. Tvrdá ofenzíva hneď na začiatku prelomila front a bolo jasné, že zvíťazime. Všetko v rámci hesla i'm lovin' it.


Niektorí jedinci už na začiatku kolaborovali a krádeži detských duší elitami umastenej korporácie dobrovoľne asistovali.


Dílo je dokonáno. Priatelia, o ľuďoch, ako som ja, by som nemal žiadne ilúzie.

pokrčenie ramenami

Lízanie riti špinavým sochám zabudnutých komunistov pokračuje: Hranol a jeho švárna družina si to namierili do Tisovca, rodného to mestečka Vlada Clementisa. Keď som tam bol ja, v každej druhej krčme mali Gemer. Fuj.

...

Tzv. fashion-intelektuálny paradox. Vedúci katedry brnenskej politológie, profesor a vážený člen akademickej obce, nosí ledvinku (ľadvinku?). Sladké roky deväťdesiate.

dušk.o. loser

Chcel som v krátkosti pojednať o tom, ako priemerný živočíšny trt typu mňa dokáže v priebehu obyčajných dvoch teplých jesenných dní prísť o dve tisícky, ale nemienim sa podkopávať a robiť zo seba niečo, čo nie som.

Čiže takto: v priebehu obyčajných dvoch teplých jesenných dní ma tento skurvený svet odrbal o dva litre. Najprv som si z bankomatu veľkokapitálovej Československej obchodnej banky, ktorú by ten šulin hranoloidný smelo nazval nebankovým subjektom, a ja by som s ním musel súhlasiť, vybral svoju super novú embassovanú VISA kartu, ale nie jeden tisíc korún českých, o ktoré som mal vcelku mimoriadny záujem - a zabudol ich tam (blahoželám nálezcovi), aby mi dnes popoludní prišiel mail s výsledkom reportu mystery dinner, ktorý moju ostatnú zmenu, čistotu vnútri a prácu zamestnancov div nevychválil do nebies, ale keďže ho ráčila vypracovať nejaká iniciatívny brigoška na materskej, ktorá si z ponuky neváhala vybrať štvrťlibráka so syrom, velice možno populárneho niekde tri prdele za oceánom, ale už nie u nás (a na ktorého sa teda musí čakať dve minúty), nesplnili sme čas a získali krásnych 91 percent. Čiže tísicka za stopercentného šla do hajzlu taktiež.

Milujem svoj job a ľudí doňho angažovaných. Fakt.

...

Čekujte čoskoro: reportáž z oslavy vietnamského dňa detí, na ktorú si Vietnamský svaz v Brně, teda nejaký pan Le, objednal včera večer 200 happy mealov. Kšeft za 16.000, super, akurát netuším, ako naskladáme dve stovky malých nápojov do fordu. I´m lovin´ it.

Do školičky do školy

Desať dní pred začiatkom semestra som sa rozhodol venovať veľmi intenzívnemu ničnerobeniu. Priamo v kulisách môjho rodného malomesta. Za tú dobu sa udialo nasledovné:

• veľmi ochotne som svojmu organizmu doprial desať hodín spánku denne, vďaka čomu som vždy zmeškal ranné správy a vyvaroval psychické rozpoloženie mojej osobnosti toho, že prvé čo uvidím, bude docent Fiko
• skrátka a dobre, čo sa duševného zdravia týka, zabil som dve muchy jednou ranou
• s fyzickým zdravím je to samozrejme horšie, pretože za ten svet nemôžem nájsť šport, čo by ma bavil, čiže si naďalej gentlemansky kvasím a kotúľam sa ulicami
• denne som si minimálne hoďku rušil a zapisoval nové predmety, presúval okienka v rozvrhu a snažil sa presvedčiť sám seba, že Kultúrne časopisy 20. storočia ma jednoducho musia baviť
• ale inak sa do školy teším, konečne, tak ako každý september, teda čo si vo svojom mladom živote pamätám - ja som sa i na strednú tešil, i keď neskrývam fakt, že slušné percento zmrdov, ktorí senické gymnázium navštevovali, resp. tam pracovali, mi to vedelo otráviť pekne z kraja
• vlastne som dnes cestou do Billy premýšľal, čo mi stredná škola dala a za čo jej môžem byť vďačný
• určite za výrok Bože to je piča mojej nemčinárky, ktorý si pošepla do dlaní, keď odpovedala jedna spolužiačka - sedel som v prvej lavici a súhlasne prikývol
• no a za to, že to bolo práve na senickom gymnáziu, kde sa naplno predo mnou i pred mojim okolím rozvinul môj technický antitalent; ostatne, doteraz je jedným z mojich životných hesiel rada mojej fyzikárky, keď som asistoval pri zapájaní nejakého elektrického obvodu (jebem ti boha, vypni to, šak to horí)
• inak, tento víkend som bol na chate s človekom, ktorého prezývka, aspoň teda predpokladám, že to je len prezývka, je Grcal
• to len tak na okraj
• podujal som sa participovať na zapájaní prvákov do študijného kolobehu v rámci zelenobielej a výberovej a stal sa tútorom (tak sa to píše?), na ktorého sa môžu obrátiť študenti mediálných štúdií a politológie
• čiže sa nehanbite ani vy
• a teraz linky:
• toto by mohla kúpiť JOJka, keď bude musieť vyhodiť tie dve mrdky z Pereša
• a toto počúvam už týždeň v kuse:

Linky

Dnes to ani po dlhej dobe nebude nič veľké. Prišiel som do Senky ako definitívny odpad. V práci som šiel v kuse desať dní, aby som sa s kolegami nechal za odmenu zdrbať, že máme vysoký labor (náklady na pracovnú silu), neobsadenú hranolkovú fritézu a bordel v celej reštike. Ako sa dá upratovať, ak mám všetkých poslať domov, mi jaksi taksi nikto nevysvetlil. Kapitalisti.

Takže takto.

Konečne relevantná diskusia o Hranolovi tu.

Matej bloguje z Japonska tu.

No a oživený skutočný bloG aj s pikoškami o novom rozvrhu už čoskoro tu.

Tak.