Hřebejkoviny

Náročný záver semestra, plný deadlinov, seminárok a všakovakých nudných textov, ktoré ma nebavia čítať, písať, ani prerozprávať akademickému publiku, vyplňujem intenzívnym doplňovaním svojho popkultúrneho filmového vzdelania. Po nudných Vratných lahvách som sa vrhol na Hřebejka, pretože remeselné spracovanie jeho filmov som mal vždy celkom rád, Pelíšky patria k mojim najobľúbenejším kúskom, atď atď. Žiaľ, odkedy Jarchovský nechodí po nápady k Šabachovi, sú aj Hřebejkove filmy plné gýču, nudy a ľavicovo intelektuálneho mravokárstva.

Horem pádem som videl ešte kedysi dávno v starom kine Lucerna (to aby bolo zrejmé, že nie všetci sme odjakživa chodili len do Špalíčku na multiplex), kde som sa tuším aj dobre zabavil. Keď som to nedávno videl opäť, to hľadanie rasistu v každom z nás ma už nudilo. Krátko nato som si pustil Medvídka, a musím priznať, že si nepamätám, o čom ten film bol, iba viem, že som ho videl na dvakrát a vždy som pri ňom zaspal. Čo je celkom tristným výsledkom pre film, keďže vzhľadom k stresu a iným okolnostiam v práci v poslednej dobe nespím práve najlepšie.

No a včera som videl i o niečo staršiu Krásku v nesnázích. Súhlasím s Mirkou Spáčilovou, Hřebejk asi nenatoční film vyložene zlý, ale všetko to mravné poučenie, o ktoré sa s Jarchovským snažia, je jednoducho nevkusným gýčom. Či už havlovský étos, slizkí právnici, alebo fakt, že sa českí emigranti usadia zo všetkých rití sveta v Toskánsku, aby potom mohli srsať víno a prechádzať sa po úbočiach, sú nudné vzorce istej kultúrnej skupiny, ktorá tu v Čechách je. Nič provokujúce, nič nové. Ak ešte pripomeniem Hřebejkov vyhranený cit pre supraliminálnu reklamu (napríklad tu alebo tu, ale boli aj lepšie scény), ktorý by som ako sponzor filmu iste ocenil, nebyť výkonu Jiřího Schmitzera (ukážka tu) a Emílie Vášaryovej (tu), asi by to ani nestálo za dopozeranie.

Nuž, slovenský film je na tom síce biedne, ale za Moravou v ostatnom čase tiež žiadna sláva.

...

Apropos, na Persepolis by sa asi patrilo ísť, keď to tak veľmi chvália.

...

Inak iba pripomeniem, že i kolega yagami si po niekoľkodňovej opici spomenul, že bol na vianočnom večierku to tej firmy našej, dokonca sa ani on neváhal pochváliť, že niečo vyhral. Navyše zmenil design blogu, je to síce dosť zlé, ale ak tým chráni stromy a zver a ľadovce menšou spotrebou elektrickej energie, buďme radi i za seba, keďže u nás sa podobné snahy nestretnú s pochopením.

Sorry.

Bla bla bla

Nuž teda: predposledný víkend v Brne pred Vianocami mám azda zdarne za sebou; stálo to za veľké H a nemá význam viniť za to počasie. Na vianočnom večierku zlatých oblúkov sa žiaden škandál nestal, dokonca som obhájil minuloročné ocenenie v celozávodnej ankete môjho vzácneho pracovného kolektívu. Iste, tento rok som aj mal chuť povedať, že pre ďalšiu sezónu vzhľadom k okolnostiam rád prenechám miesto iným, ale nakoniec som držal hubu. V porovnaní s pôvodnými plánmi som so Zuzkou všetko to konferenciérstvo, či ako sa to volá, obmedzil na prostú civilnú verziu: poďakovalo sa, darčeky sa rozdali, zamestnanci pár raz začapkali a šlo sa piť. Netvrdím, že sme nemali aký taký úspech, iba sme už asi o žiaden ani nestáli.

Skepsa k ďalšiemu vývoju totiž pokračuje, a to i napriek tomu, že kolotoč rozhovorov, diskusií a debát nad budúcnosťou tej skvelej firmy (a ľudí, čo sa na nej účastnia) pokračuje dokonca i dnes. Žiaľ, nie z iniciatívy kompetentných, ale celkom zásadne osôb mimo kurníka. Ako som už ale napísal v nejakej súkromnej korešpondencii: K človeku, ktorý nie je ochotný sa so mnou baviť, necítim žiadnu lojalitu. Bla, bla, bla. Už ma to nudí.

Ak nikto nechce pochopiť, že ryba smrdí od hlavy, nemusí.

Je to vaše dielo, povedal klasik.

...

Nič, dosť výlevov, ideme do Vaňkovky. Je čas nakupovať, ako napovedá môj adventný kalendár na fejsbúku.

...

Update.

A tento trt nech ma tiež už neserie. Doprčic aj s mladíckymi ilúziami, zmetci sú to všetci, klamú a klamú.

Blbá nálada

Asi to je tým usopleným počasím, v ktorom toto mesto vyzerá sivo a nevkusne; i keď priznávam, že Lískovec poskladaný výhradne z panelákov vyzerá nevkusne za každých okolností. Ale nálada je blbá. A poriadne. Najmä čo sa teda umastenej filiálky týka. Niekoľkotýždňové spory a problémy s vedením dosiahli svojho vrcholu na otázke ostatných prémií za hospodarské výsledky. S výškou čiastky teda spokojní sme, aby sme si rozumeli, ale redistribúcia zlyháva. Naša požiadavka na vysvetlenie a odôvodnenie sa však stretla s nevôľou kompetentných, pričom nám bolo ozrejmené, že do okolností tohto charakteru je nám tak akurát trt makový a že ak sa nepáči, nech sa páči, môžme ísť kadeľahšie.

Nuž som teda súhlasil.

Výpovede padli dve, osobne si myslím, že definitívny rozklad tzv. manažérskeho teamu na Troch kohoutoch bude publiku predstavený počas jari budúceho roka. Dnešná narýchlo zvolaná porada so samotným pánom veľkotovárnikom pritom veľa nevyriešila: zdržiavaný som veľmi nebol, ukázalo sa však, že podpora vedenia zo strany manažmentu je tristná. Pani vedoucí sa výrazne nezastal nik. Presvedčivo nepôsobila ani kolegova pripomienka, že jeho teda nikdy nenapadlo sa niekoho na peniaze pýtať, či nechať si výšku prémií odôvodniť. Mno, mňa to teda napadlo, a dokonca som ochotný i tvrdiť, že záujem o vlastné peniaze je v pracovnom pomere celkom dôležitý.

Čo bude ďalej, vie málokto. Osobne som už ale trochu skeptický nielen z výsledku osobných konzultácií so samotným pánom veľkotovárnikom, či pravdepodobne nevyhnutných personálych presunov. V tejto chvíli považujem 31. január za svoj deň D. Potom hádam Varšava a potom hádam dačo iné.

...

Radosť v týchto pochmúrnych dňoch mi ale urobil krach vydavateľstva L.C.A. - vec pravda smutná, no vzhľadom k výpredaju kníh za polovičnú cenu užitočná. Urobiť si obrázok o súčasnej slovenskej próze som plánoval dlhšiu dobu (spolu s Matejom sa napríklad celkom kladne stavamie k Silvestrovi Lavríkovi), nie je preto dôvod nevyužiť príležitosť, že.

Hyenizmus, viem.

Niekoľko postrehov

Víkend trávim v Senke. Odmysliac si piatočné zbúchanie mimoriadne nudného textu o právomociach českého prezidenta, doteraz som tento čas veľmi utešene investoval. Do seba teda. Krátko som obehol niektoré senické lokály, väčšina ma bohužiaľ opäť sklamala, v sobotu sa mi podarilo i nejakého Cimrmana znovu pozrieť a dnes sa už pol dňa babrám s facebookom. Veľmi zaujímavé, i keď obdobné stránky pochádzajúce z nemeckého kultúrneho prostredia získajú človeka svojou jednoduchosťou, pokrok nezastavíš. Čiže ak by niekto chcel, nech nájde.

...

Mesto ako také v mnohom neprekvapí. Piatočný obed v reštaurácii kedysi s veľkou pompou otváraného hotela Arli sa mi znechutil nielen prítomnosťou poľských robotníkov v outfite značky maliar - natierač, špinavými obrusmi či mastným jedlom, ale i rétoricky neprepracovaným ospravedlnením slečny čašníčky po viac ako neprimeranej čakacej dobe (citujem: Omlúváme sa). V ten istý večer sme opäť obehli preplnené senické bary, aby sme - za Boha naviem z akého dôvodu - pili Tatranský čaj na oldies diskotéke v Rock4ever. Aby sme si rozumeli, Tatranský čaj sme pili za Boha neviem z akého dôvodu, proti oldies diskotékam v Rock4ever v zásade nič nemám. Veľa si z tej noci nepamätám, iba viem, že mi niekto daroval kľúčenku za počet vypitých pohárikov a že som, našťastie, odmietol pokračovať v typicky zakaprovacom Desperade.

...

K Lemuelovmu aktuálnemu top 5 sa vyjadrovať nebudem, keďže niektoré albumy z jeho výberu si rád nechám odporúčiť a vypočujem v skorej dobe, iba pripomeniem, že mi celkovo príde zaujímavejší ako najnudnejšia akcia roku, ktorá si, pri všetkej drzosti, dala za cieľ taktiež nejakým spôsobom mapovať hudobnú scénu. Posúďte sami. Och.

...

Slávika som síce vynechal, bohužiaľ to isté nemôžem povedať o ostatnej Srvátke. Chápem nedávne Shootyho rozhorčenie nad týmto televíznym kusom, konečne, nad reláckou, kde vystupuje čivava ako relevantný spolumoderátor (a priznajme si, že najmä vďaka výkonu Eriky Judíniovej, to psíkovi celkom ide), mám isté pochybnosti, môj problém s dramaturgiou celého programu je však nasledovný.

Zobrazovanie tzv. prominentov, medzi ktorými, žiaľ, v ostatnom čase vystupuje i nacionalisticko socialistická chamraď, či jej sponzori, mecenáši a iné násosky verejných rozpočtov, bez patričného kontextu, vytvára pred publikom dojem, že medzi Aničkou Belousovovou a trebárs Milanom Lasicom v podstate nie je žiaden rozdiel. Keďže obaja chodia na rovnaké akcie a obaja sa na nich kŕmia šunkovou rolkou s cesnakovou pastou, oddeľuje sa od pani Anny jej politická funkcia, a vďaka obrazu milej dámy, ktorá s Judíniovou štebotá o nových šatách a štúdiu angličtiny (z ktorého sa nedávno uliala), z nej médium konštruuje absolútne prirodzenú súčasť spoločenského diania, ba by sa až žiadalo povedať, človeka. To osobne je pre mňa do značnej miery neprijateľné.

Z tohto istého dôvodu som bol celkom sklamaný z nedávneho Krausovho vedenia debaty s Mečiarom v Bez obáv, prosím!, kde síce zaznela jedna vtipná otázka na Elektru, pri ktorej si Kraus nasadil hokejovú helmu, no inak to celé vyznelo jalovo a pre Mečiara viac ako pozitívne. I Mečiar z nakrúcania odchádzal ako človek, a nie ako politik zodpovedný za konsolidačný regres a režim hybridnej demokracie z rokov 1995-98.

Aby ale sme si boli na čistom, to neznamená, že by to média robiť nemali, alebo že by sme ich mali v tomto smere regulovať. Znamená to iba, že ja na druhú stranu pripomínam, že chamraď zostáva chamraďou a krava kravou, i keď študuje angličtinu či sa napcháva šunkovou rolkou s cesnakovou pastou.

Tak.

Po opici (bez tabule)

Čo sa mojich študijných ambícií týka; v ostatnom čase sa cítim ako mála továrnička na hlboké sociálnovedné analýzy v rozsahu max. desať normostrán. Naratologická analýza opice pred tabuľou je vďaka Bohu za mnou, na Militantnej demokracii som predstavil svoj názor, že ľavicových radikálov robiacich bordel v uliciach by som rezal presne tak ako ich kolegov z pravej strany bohumilej mládežníckej subkultúry, pričom žiadne ospravedlňovanie antifašistickými pohnútkami tejto chamrade neobstojí; v priebehu víkendu som sa priklonil k téze, že Lukašenkovo Bielorusko je možné klasifikovať na podklade J. J. Linza ako autoritatívny posttotalitaristický nedemokratický režim s totalitarizujúcimi tendenciami.

Dnes, s opicou po včerajšom klasickom nočnom výjazde do brnenských ulíc a nejakých panákoch U zlatého meče a v paluši Club 21 s mojmi drahými kolegami z kurníka, zasa začínam spisovať niečo o právomociach prezidenta v Českej republike.

Záver semestra je náročný, tak si ho aspoň spríjemnite plodnými Esterházyovcami.

Kolegom akademikom

Odraziac sa od Kajiných každotýždenných presunov Chemnitz-Brno a späť, ku ktorým ju donútil kolega Martin Bastl so svojou stopercentne stopercentnou účasťou na nejakom jeho bohovom seminári, došli sme s Matejom k názoru, že taktika, ktorá prerastá brnenskými bezpečnostnými štúdiami, donútiť študentov sedieť na hodinách na prdeli a počúvať, vypovedá skôr ako o slabom mladíckom zápale pre vzdelenie, o kvalite vyučujúcich.

Matej hovorí, že politológ by mal vedieť, že tak ako niečo naznačuje emigrácia z krajiny, signifikantnou sa stáva i neúčasť na prednáškach - ja na príklade svojho obľúbeného docenta prednášajúceho kultúrno-antropologické sračky, ktorého som nevidel už dva mesiace (to asi preháňam, no žiadna jeho prezenčná listina ma k tomu nedonúti), dodávam, že dobrý vyučujúci si moju prítomnosť zaistí kvalitou výkladu, obsahom prednášky a prístupom ku študentom - pričom pripraviť prednášku o teórii hegemónie s analýzou filmu Rambo II v kontexte reaganovskej politiky 80. rokov a detraumatizácii Vietnamu - ako to v blahej pamäti uskutočnil na Kritických teóriach médií populárny dr. Volek - to už je len čerešnička na torte.

Aby sme ale k Martinovi Bastlovi neboli prehnane vyhranení, pochváľme ho za nasledovný výrok v jeho recenzii na Smolíkovu a Marešovu knihu Fotbaloví chuligáni:

"Text trpí několika málo formálními nedostatky. Zvláště v úvodu publikace se čtenář občas setká s překlepy, příležitostně se rozchází i faktografické údaje. Není zcela zřejmé, proč např. na str. 52 při tragédii na Heyselově stadionu v Bruselu zahyne 42 lidí a na str. 119 pouze 39. Chápu přirozeně, že 3 mrtví sem, 3 mrtví tam, pár mrtvých není žádná míra, ale proč nejsou tyto údaje sladěny v rámci knihy, která aspiruje na roli základní česko-jazyčné publikace k tématu?"

(via Rexter)

Ticho bude

Tak nám na debiláku zatrhli petardy. Pre tú hŕstku z vás, ktorí nemáte to šťastie obývať moje rodné malomesto, je to vec možno banálna, ale podľa môjho názoru má táto informáciu svoju hodnotu. Po prvé preto, že sa konečne prestalo dookola písať o nejakej riti pod Tatrami, a Senke sa podarilo dostať aspoň do agentúrneho spravodajstva, po druhé preto, že som ostatný rok na Silvestra debilákom letmo prešiel a bolo to tam ako vo vojnovej zóne. Voľne organizovaná zábava malomestskej omladiny vyvrcholila tým, že niekomu niečo prdlo u ksichtu a bol prúser. Akokoľvek nie som priaznivcom toho, aby komunálne elity riešili záväznými nariadeniami i výmeru pozemku, kde sa môžem prechádzať so svojim psom, ale tutok už išlo o držku.

Osobne, i keď Silvestra mienim tentoraz stráviť niekde ďaleko ďaleko od môjho skvelého rodiska, sa veľmi teším na to, ako sa tuctu mestských policajtov podarí nastoliť poriadok a záškodníkov s petardami vopred pacifikovať.

Sám s nariadením žiaden problém nemám, napriek nepochopeniu v kruhu svojich najbližších totiž zábavnú pyrotechniku nenakupujem, keďže sa cítim vždy dobre poučený zábermi zohavených končatín, ktoré pravidelne vysielajú 30.12. v televíznych novinách.

Úvod do komunikácie, lekcia štvrtá: Mlčeti zlato

Kolega Jureňa si kurzy o politickej komunikácii zaplatil u nejakej velice druhoradej agentúry. Ak to vôbec bola aspoň agentúra. Som si takmer istý, že na toto sám prísť nemohol, a vážne sa obávam, že mu to vymyslela tá iniciatívna pipka, čo mu robí hovorkyňu, a jej podarený nabiják. Doprdele, ísť robiť tlačovky medzi kravy, ok, môžme to komentovať ako nedostatok súdnosti. Dramatický nástup zúčastnených, počas ktorého sa všetci traja blížili k novinárom priamo cez kravín a pani Magdalénka pri tom pravdepodobne niekoľkokrát šliapla do lajna, to už je celom silná káva. Ale čo malo znamenať to trieskanie do stola a hysterický krik v pravdepodobne vopred nalinkovaných pasážach, to už vážne netuším. Komické to bolo, zasmial som sa, ale kdeže kdeže, nič štátnicke, veľkolepé, ani zásadné na tom vidieť nemôžem.

Skutočnému originálu sa to totiž blížilo len málo. Nemalo to gule.

Nohami na zem

Napriek zástupom mne neznámych IP adries, ktoré sa v tieto dni ponevierajú po skutočnom bloGu zásluhou niekoľkých externých linkov (najmä od váženej kolegyne akademičky Karolíny z Krtíša), pokračujme v civilnom duchu. Nových hostí len potichu prosím, aby si pred prípadnou fyzickou inzultáciou týchto stránok či ich autora aspoň otreli topánky.

Reálny denník: Čo sa oblúkov týka, niekoľkotýždňová nervozita z hĺbkového auditu správneho uplatňovania mechanizmov a praktík umastenej korporácie je za nami. Výsledok prekvapil celý náš malý kolektív a šokoval pána továrnika, ktorý na moment zapochyboval o tom, či to s tým bonusovým systémom pre manažment trošku neprehnal. Percentá sú natoľko výborné, že síce bude musieť pustit chlup, ale obávam sa, že čo sa mňa týka, nebude mi až tak sveta žiť. Predpokladané navýšenie príjmu sa mi totiž už podarilo prepiť v priebehu pondelka a utorka u Tukana, v Livingstone, i v obľúbenej paluši Club 21.

Hobby je skrátka hobby.

Vzhľadom na vysoké pracovné i iné nasadenie som sa rozhodol si dopriať nútený odpočinok v stredu popoludní. Pri výbere programu som niekde medzi pokladňami a boxmi s mrazenou zeleninou v Albertovi narazil nielen na nové číslo Respektu s vloženým vydaním novej hry Václava Havla Odcizení, ale v sekcii lacných DVD z dennej tlače i na fantastické sklepácke Mlýny. Dohľadať sa dá len krátka ukážka so vstupmi nejakej blonďavej pani a komentom pôvodného autora, ale i tak vás možno motivuje k zakúpení. Pripomínam, že vyšlo v edícii Mladej fronty Dnes.

Fanúšikom pridávam i moju obľúbenú kritiku Bible v dvoch častiach na youtube, tu a tu.

Zvyšok dnešného večera v protiklade s príjemným včerajškom mienim venovať docentovi prednášajúcemu kultúrno-antropologické sračky, ktorý sa v priebehu semestra rozhodol, že štyri priebežné úlohy na štyri strany, šestnásťstranová seminárka a skúška z jeho obľúbených, no vzájomne len málo súvisiacich publikácií, je málo. V ľubovolnom rozsahu metódou naratívnej analýzy sa chystám interpretovať význam opice pred tabuľou.

(zdroj: tu)

Držím si palce.

Fujky fuj

"Pán prezident je presvedčený, že Slovensko je demokratická krajina, v ktorej je zaručená sloboda prejavu",

povedal kolega Trubač v reakcii na odvlečenie kazašskej novinárky tromi trtmi v uniforme, odkukané z nejakého sobotného dokumentu o štbáckej taktike pri zametaní so smradmi postávajúcimi na námestiach.

Kto má nutkavú potrebu vyjadriť presvedčenie, že takéto niečo 
predsa nemôže po nociach chrápať v prezidentskom paláci, nech si je vedomý, že bohužiaľ môže.

Fakt, že ma s týmto starým chujom pravdepodobne spája niečo ako 
spoločná národná identita, je pre mňa smutným a zármutivým. 

Tak známy pocit hanby za nacionalisticko - socialistickú chamraď, ktorá stojí na čele tejto 
smutnej krajiny, opäť lomcuje mojou maličkosťou.