Na august sa nezabúda

To, čo sa pred pár dňami stalo v Južnom Osetsku, bolo od Gruzínska krátkozraké a hlúpe. To, čo sa dnes deje v celej krajine, je však od Mierotvorcov vypočítané a premyslené. Svet nie je čiernobiely, ale v dejinách existujú situácie, kedy sa musíte postaviť na jednu, alebo druhú stranu. My si dnes máme jedinečnú šancu vybrať medzi Západom a Východom. Pobaltie, Poľsko, aj Česká republika, sa postavili na Západ. Nemám najmenších pochýb o tom, že by sme tak mali urobiť aj my - tak ako nemám pochýb, že tak vďaka našej nacionalisticko-socialistickej bábkovej junte nikdy neurobíme. August 1968 bol totiž tak strašne dávno.

Viac na Humno.sk.

Support Georgia

Priznávam, že je to čiastočne o povinnej solidarite Západu so Západom, akokoľvek to vyznieva šialene, ak si za jedným Západom predstavíte Slovensko a za druhým Gruzínsko. Som si istý, že Gruzínci nemajú čisté svedomie. Bombardovanie Južného Osetska jednoducho nebol najlepší nápad. Ak ale hovorím, že Sakašvili má za ušami, o úmysloch mierotvorcov nemám najmenšie ilúzie. Rusi systematicky decimujú Gruzínsko len preto, že má tu drzosť tváriť sa samostatne. Južné Osetsko je len kvapkou v mori. Energetická a ekonomická blokáda, bojkot importu, faktická okupácia separatistických regiónov - a útok na krajinu dnes. Fakt, že ruská armáda dokáže na tzv. náhlu gruzínsku agresiu odpovedať koordinovaným útokom so stovkami tankov v priebehu dvoch dní, z nej robí asi to najflexibilnejšie teleso na svete. Preto nemám pochýb o tom, že im táto misia, ktorej ambíciou je ochrániť civilistov v Južnom Osetsku, vyjde. Najmä ak pri nej zbombardujú Tbilisi.

Tak som videl Bathoryčku

Áno. Som jedným z 600 tisíc na Slovensku a v Čechách, ktorí ju v prvých 4 týždňoch videli. Premyslený marketing v podstate stále zapríčiňuje vypredané kiná a tak som po rezervácii minulý týždeň konečne mohol včera prísť, vidieť a odísť na Petrov stiahnuť dva plechovkové Radegasty. Ale o tom inokedy.

Pridávať ďalšiu zbytočnú recenziu o tom, čo v tom filme bolo, sa mi nechce. Avšak ambícia neukrátiť vás o môj čisto subjektívny prežitok, kombinovaná s pocitom zodpovednosti, ktorý hovorí, že by bolo zahodno niečo sem pridať, inak to tu definitívne umrie, mi predsa len nedá. Začnime ale najprv tým, čo v tom filme byť nemuselo.

Pam-para-ram-pam-pam-pam, správne. Polívka s Mádlom. A čudesné vynálezy, ktorými mali pravdepodobne odľahčiť dej, boli tým najmenším zločinom, ktorého sa táto dvojica dopustila. Komorný psychologický príbeh Čachtickej pani, o ktorý sa chvíľami Jakubisko snažil, sa im totiž zodpovedne darilo rozbíjať už len tým, že vyliezli do záberu. Potreba nechať vcelku jednoduchú dejovú líniu kýmsi prerozprávať zapríčinila, že sa v tom filme kecá až príliš. Polívka-rozprávač nielenže nahlas číta vaše myšlienky (zajímalo by mě, jestli opravdu ta Darvulie zradila hraběnku), identifikuje dresy (co tady dělá královská garda), ale priamo volá po vyškrtnutí svojej postavy vo chvíli, keď všetci diváci čučia do tajnej chodby a on objavuje Ameriku výrokom to bude asi tajná chodba. Čo o Mádlovom výkone vypovedá fakt, že tak banálna postava akou je Polívkov Petr hrá v dvojici mníchov prvé husle, radšej ani nebudem prezrádzať. Ale keď tam začal tretí raz zavíjať, nakopali by ste ho do gulí, prisámvačky.

Zatiaľčo zaradenie Polívku s Mádlom možno považovať za niečo trestuhodné, zvyšná kritika je už skôr druhoradá. Scenár mohol byť lepší, dialógy hlbšie, koniec o 20 minút skôr. Pravdupovediac, viac mi chýbal nápad, metafora, nejaká iskra, ktorá by tomu dala šťavu: šachová partia medzi Thurzom a Bathory, jediný motív, ktorý sa objavil a mohol dodať deju spád, pripomínal skôr človeče nehnevaj sa.

Vo všetkom inom bol však ten film dobrý. V niečom výborný. Únosná miera Jakubiskovho magického realizmu, zaplaťpánboh, výborná kamera F. A. Brabca, obraz, strih, fakt fakt fakt roštenka Anna Friel (variácia na Mádla), spochybnenie legendy (i keď za cenu zrejmých historických nepresností), ale najmä fakt, že Jakubisko správne pochopil, že Bathory bola skutočne Erzsebet, že určite nehovorila po slovensky, že sa v tej dobe nikto neidentifikoval s národnosťou, pretože nič také ani nepoznali. A jeden - a žiaľ jediný - citát hodný zápisu do denníčka, a totiž v znení, že

Ty ses cicmala s katolíkem?! ... Běž si umýt hubu!

Išiel by som na to znova. Ale nie je to to naj, čo som v živote videl.

Východoeurópsky denník VIII.: Syndrom ostatniego dnia wycieczki

Keď som začal písať Východoeurópsky denník, vravel som o strednej Európe ako o milom eufemizme, ktorý vyjadruje našu zrejmú nechuť zostať v našej východoeurópskej minulosti, no zároveň obavu považovať sa za Západ. Dnes s písaním Východoeurópskeho denník končím. Ale som rád, že sme o niečom takom mohli aspoň chvíľu diskutovať.

T-Station pre mňa nikdy nebolo niečo fantastické, jedinečné a neopakovateľné, niečo, bez čoho by som si nevypil ranné kafe, či čo by zásadne ovplyvňovalo môj hodnotový vývin. Fantastickou a jedinečnou však bola jeho snaha nepodliehať klišé, strieľať si z mindrákov a usmievať sa komplexom. T-Station pre mňa nebolo niečo zásadné a veľké; ale zato poctivé a bez pátosu. T-Station bol pre mňa projekt, azda najmenej zaslepený našimi východoeúropskymi zlozvykmi.

Viac na T-Station.sk.

Z Hoffmanovho dennníku

"Mám důvod si myslet, že kolegovi Romanovi Martínkovi zapálil včera nad ránem dveře do domu někdo z vás, neonacistů. Nemá vás rád a říká to nahlas. Já vás také nemám rád, přesněji jste mi odporní a považuji za nutné to napsat, i když samozřejmě nemám jistotu, že se k těmto řádkům dostanete. Deník asi nebude váš šálek kávy, předpokládám, že spíše čtete a sepisujete ty své nacistické sviňárny někde na internetu.

...

Ne že by v této společnosti nebyly problémy, ale pokud jde o vás, nejenže je nevyřešíte, ale sami jste jeden velký malér. Odporný hmyz, který je nejlepší už v zárodku hubit, než se tady rozlezete jako mor.

...

Jste gauneři už od pohledu, a není pochyb, že je nezbytné vás důsledně izolovat."

Ivan Hoffman, List neonacistom.

Zápisky zo života píáristu

Och, áno. Mám teda novú prácu. Nie, nie je to IBM, však by ma tam ani nevzali. Neuvedomujúc si riziká takéhoto kroku mi bolo ponúknuté pekné part-time v istej komunikačnej agentúre, ktorá práve rozširovala svoje PR oddelenie. A to až tak, že členov oddelenia nie je kam usadiť, keďže sa ich počet mnou rozrástol na šiestich. Inu, v súčasnosti riešime túto záležitosť nanajvýš prakticky: jedna kolegyňa sedí na sekretariáte, druhý kolega na IT, ja okupujem dočasne stôl kolegu, čo je na Thassose, pričom sa intenzívne rozhoduje, kam sa mi vsunie aspoň malý stolík. A to teda jedine v prípade, že som ochotný pracovať na svojom Bystríkovi, lebo normálne PC by sa tam už fakt nezmestilo. Ale nevadí, hlavne že máme svoje isté.

Zodpovedný budem za komunikáciu supiš pupiš novej diaľnice, ktorá spojí Brno s Viedňou. Keďže vieme, že Brno je skvelé i Viedeň je skvelá, bude i nová diaľnica skvelá, aj keby ekológov roztrhalo. Však ich aj roztrhá, niečo už na nich vymyslíme. Za týmto účelom momentálne začínam študovať všakovaké mapy a vizualizácie, dnes som presedel tri hodiny na stretnutí, kde mal každý pred menom inžiniersky titul a rozprával veľmi múdro, súdiac podľa toho, že som nie všetkému rozumel. Za týmto účelom sa mienim i ďalej stretávať s ľuďmi, čo hovoria veľmi múdro, a už budúci týždeň ma čaká Ostrava a Praha. Ale zdá sa, že projekt to bude zaujímavý.

Názov mojej funkcie zatiaľ nie je ustálený. Pri pohovore sme sa bavili o akomsi PR asistentovi, ale v mailoch bývam ostatné dva dni predstavený ako PR executive. Osobne sa mienim prikloniť k variante, ktorú budem mať na vizitke, zatiaľ môžte hlasovať, čo by sa vám osobne páčilo viac.

Čo sa sociálna týka, je to zatiaľ bieda - v práci som bol dva dni a nikto ma tam, prisámvačku, nepozná. To neni ako v umastenej filiálke, kde ma z titulu mojej funkcie každé ráno hlasno zdravili, a ak aj nezdravili, tak aspoň v duchu kadeľahšie posielali, ale aspoň že vedeli, kto som. Budeme si musieť na nových kolegov asi najprv zvyknúť, najmä som prekvapený, že sú všetci starší.

I tak ale musím po dvoch dňoch vyjadriť istú spokojnosť. Mám mnohé z atribútov dospelého jobu, od vlastnej firemnej mailovej adresy cez perspektívny služobný telefón, jediné, čo mi chýba, sú stravenky, lebo ja už dlhé roky tvrdím, že ak budem mať stravenky, budem už veľký. Zatiaľ ale stravenky nemám, keďže stravenky sú vec plných úväzkov a ja naplno ešte robiť nechcem.

Ostatne, naplno som robil máločo vo svojom žití, tak na čo s tým začínať?

Východoeurópsky denník VII.: Záruka na radosť

Každý, kto sleduje správy z našej malej veľkej domoviny takmer každodenne, by mohol časom nadobudnúť dojem, že je to predovšetkým náš vzácny a drahý parlament, ktorý si zvolili všetky ako-tak významné renesančné a pokrokové osobnosti, schopné dohovoriť sa ako-tak po slovensky, za onen legendárny pevný bod, z ktorého pohnú zemeguľou. A to spôsobom dosiaľ nevídaným. Vskutku, laik, v problematike nie celkom zbehnutý, by z počtu bohumilých nápadov a ideí, ktoré naši osvietení zákonodarcovia prinášajú svetu, mohol poľahky zneistieť, či viac ako o géniovi autora nevypovedajú skôr o jeho zamlčaných neurózach z obdobia dospievania (našťastie, o správnosti smerovania našej novej spoločnosti už pochybujú len skutoční spiatočníci, duchovní bezdomovci a iné deklasované živly). Ale nie je to také jednoduché: nie, nie sme to len my a nik iný, kto má na tejto modrej planéte patent na blbosť bizarnosti rôzneho druhu snahu urobiť svet lepším. Snaha urobiť svet lepším je totiž fenomén takpovediac globálneho charakteru.

Viac na T-Station.sk.

Východoeurópsky denník VI.: Gavalieri

Keď Róbert Fico začínal jedno zo svojich pravidelných extempore k MDŽ slovami „Vážené dámy, šetrite si potlesk, krajší chlapi ešte len prídu“, nemohol som túto jeho nečakanú sebakritiku nepovažovať za prehnanú, ba až neprimeranú. Sledujúc zástupy nadšených obdivovateliek tohto staroslovenského šviháka, vedel som, že v skutočnosti len odľahčene laškuje s babkami socdemokratkami, ktoré majú jeho vtipy jednoducho rady. Ostatne, kto jeho vtipy jednoducho nemá rád. Ostatne, kto nemá rád Róberta Fica, že. Dva roky ubehli ako voda a naša vzácna krajina sa nafúkla do svojej malej veľkej podoby, ani nevieme ako. Promptne sme zaviedli osvedčené maniere z deväťdesiatych rokov, svižne preobsadili figúrky v úradoch a radách, s mladíckym zápalom revidujeme históriu a jeho excelencii pánovi prezidentovi posielame zákony už po redakčných úpravách, aby si bol istý, že poslanci nielenže myslia, ba i cítia. Čo je však dôležité, pod rukami nám tu za ten čas vyrástol sociálny štát, a to dokonca bez toho, aby to ten štát nejako významnejšie postrehol. Nápady nám nechýbajú a to, čo nám nevyjde, hravo prekryjeme dvojnásobne geniálnou ideou: tak sme veľmi nápadito nahradili bohumilý zámer zblížiť deti s ich vlastnými rodičmi zákonom o spoločných vychádzkach do nočných podnikov, obdobne všetkému ľudu prospešným zákazom telefonovať a počúvať hudbu na priechode pre chodcov. Najdôležitejšie úlohy však pred našimi novými vedúcimi kádrami ešte len stoja.

Viac na T-Station.sk.

Východoeurópsky denník V.: Malá veľká krajina

Naznačil som to už minule: o každom národe existuje mnoho stereotypov a o každom národe sa dá povedať, že mnohé z nich sú viac ako pravdivé. No máloktorý národ dokáže tieto stereotypy tak umne konzervovať pre budúce generácie ako Slováci. Aby sme si rozumeli, mám rád svoju krajinu, najmä pre každodenné istoty a zažitý obraz sociálnej reality, ktorý mi život v nej dáva; neobľubujem prekvapenia a cítim sa lepšie, ak sa deje všetko tak, ako má, a ako to poznám. No ak z nej len na chvíľu odídete (a často ani nemusíte), uvedomíte si, v akom ohromnom zajatí mýtov a klišé Slovensko je, a z koľkých z nich skladá svoj vlastný obraz pred zvyškom Európy.

Pokračuj na T-Station.sk.

Aspoň teda reťazovka

Bol som cez víkend v Jeseníkoch, ale neviem, čo by som vám napísal, aby to bolo aspoň trochu zábavné či malo nejakú pridanú hodnotu. Že netreba jazdiť so škodovkou v lete do hôr, lebo vám môže vybuchnúť chladiaca kvapalina ešte krátko za Brnom, by vás hádam aj napadlo. Že sme kvôli tomu prišli na chatu o jedenástej (posádka škodovky vlakom po polnoci), zábavné nie je určite. Aspoň teda Lemuelova reťazovka, aj keď si myslel, že nás nevydurí. Jeho blog som čítal ešte v Brne, ale prispievam až zo Senky. Čo je pripomienka banálna len na prvý pohľad; má však fatálny dosah na obsah nasledujúceho príspevku.

Čiže: Lemuel vyzval spriatelenú blogosféru, aby siahla po najbližšej knihe, nalistovala stranu č. 123 a opísala piatu vetu. Náhodou, celkom zaujímavé, aspoň sa uvidí, čo kto na začiatku leta číta. Ja som si dnes z knižnice na celé leto požičal asi desať kusov nevyhnutnej literatúry pre moju že vraj diplomovú prácu, väčšinou úplne základné monografie, ku ktorým som ale paradoxne nemal prístup vo Varšave, keď som s textom začínal. Podľa toho, čo som mal navrchu kôpky dopravenej zo zelenej a výberovej, by som pravdepodobne nalistoval Seymoura Martina Lipseta s Earlom Raabom a ich prehľad chápania krajnej pravice v Severnej Amerike, Martina A. Lee a jeho Beštiu, čo sa prebúdza, či knihu starších príspevkov o českom politickom extrémizme editovanú Petrom Fialom. No ale keďže som už na Slovensku a všetko prípadné intelektuálne pozérstvo mám ešte v cestovnej taške, najbližšia kniha, čo sa mi tu vála, je samozrejme Michal Viewegh, čím sa definitívne hlásim k svojej láske k popkultúre, a to tej čo možno najľahšej.

Nuž ale, pred pár dňami som dočítal poľský preklad Vybíjené (recenzia), zakúpený ešte v Czulom Barbarzyńcovi vo Varšave. Vybíjená je moja najobľúbenejšia kniha od Viewegha, a páčila sa mi i v poľštine, i keď preklad z vydavateľstva Świat Literacki nebol stopercentný (poľsky Zbijany). Samozrejme, že je tak trochu perverzné takto čítať knihy, ktoré som už čítal v češtine, ale berme to čiste v rámci jazykového vzdelávania. Či čo. Čiže, strana 123, veta č. 5 - Tom je práve v kúpeľni, spolužiak Jeff sa sťahuje zo spoločného bytu a berie si Evu, ktorú Tom samozrejme miluje. Práve trochu lepkavejšia pasáž, inak je ale Vybíjená skôr sarkastický kúsok.

Kiedy Jeff wstanie i zobaczy, że posprzątałem, nabierze podejrzeń, że w ten sposób probuję go odwieść od ożenku...

Preklad hádam nie je nutný, ostatne Lemuel tiež nebral ohľady na nás, s angličtinou skôr bojujúcich.