Och

Jednoznačne najlepší post tohto víkendu, ktorý sa objavil v dotcomovom svete, je Lafcadiove krátke zhrnutie mne najodpornejšej pijavice slovenského rozpočtu, tzv. Matice slovenskej, v minulosti jednej z najvýznamnejších akvizícií slovenského rodointelektuálneho hnutia. Pripomínam, že Matica nebola žiaden slovenský nápad ani nič podobné, čo si možno Hranol ani pri svojich drístoch uvedomiť nevie. Lafcadio, nutne povedať, že ešte celkom noblesne, hovorí:

"Matica je organizáciou, ktorá stratila akékoľvek svoje opodstatnenie zánikom c.k. monarchie a dnes je zhromaždiskom eštébakov, mrzkej nacionalistickej lúzy, vyžírkov bažiacich po peniazoch z verejných rozpočtov, intelektuálnych skrachovancov a úplných idiotov. Matica je think-tankom (áno, veľmi neprimerané slovo), ktorý za verejné peniaze dodáva ideologické palivo zberbe nostalgickej za štátom, ktorý vyviezol cez 60 tisíc svojich občanov do koncentrákov. Atď."

Toť môj podpis pod túto tézu.

Konečne, sám som v minulosti ešte celkom triezvo konštatoval, že okrem koncentrácie slizkej hávede z radov elít nacionalisticko-socialistickej verbeše, je zaujímavým postrehom i analýza toho, na čo peniaze zo štátneho slúžia. Vďaka parazitovaniu rôznych niktošských krajne pravicových skupín mimo iného na spolufinancovanie aspoň jedného z krídel slovenskej ultrapravice, ktorá s Maticou čas od času zorganizuje nejakú tú akcošku. Miestni matičiari vykážu aktivitu a zmetci z ultrapravice si zase zamávajú vlajočkami. Spokojnosť na oboch stranách. Týmto spojením na organizáciu nejakej tej sebaprezentácie vreckové získali isto i švárni junáci a rúce devy z Pospolitosti, čo by sa možno nepáčilo ani samotnému Hranolovi.

V každom prípade, dnes zo spoločného matičného mecheche v Martine vyplynulo nasledovné: führerom zostáva eštébak, Matica je pripravená, chvála pánu Bohu, ochrániť slovenskú národnú identitu, a to pravdepodobne predovšetkým realizáciou politiky drang nach süden. Samé dobré správy.

...

Súvisiace články

Kultúra ako sa patrí

Pohľadnica zo Senky

Aby sme sa nevenovali len politike, poďme si pripomenúť, že i iné stránky spoločenského života mladých intelektuálov za veľa nestoja. Napríklad som bol dnes po dlhej dobe u lekára. Pod pojmom dlhá doba nech si vážený čitateľ predstaví naozaj niečo časovo široké, nič vo význame, už dlhú dobu som nešiel z non-stop pajzlu o štvrtej ráno, či už dlhú dobu som nestretol žiadnu piču telefonovať v knižnici, pretože to sú prosím pekne sociálne javy, ktoré sa mne osobne stávajú s maximálne dvojtýždňovou periodicitou. Byť po dlhej dobe u lekára v mojom prípade znamemá, že som sa dnes dopoludnia zoznámil s lekárkou, ktorej moja v slovenskom zdravotníckom systéme angažovaná mať kedysi v mojej neprítomnosti zaniesla kartu od môjho pediatra. No a pediatra nenavštevujem už nejaký ten piatok, že.

Pre pokoj poľskej akademickej obce, ktorá si vyžiadala potvrdenie, že štúdium, ktoré ponúka Rzeczpospolita, zvládnu moje telo i myseľ, som ráno vstal a odobral sa vystaviť nástrahám našich zdravotníckych zariadení. Zážitok vcelku poučný. Pred hlbším prienikom do duše našich seniorov ma našťastie zachránil fakt, že moja lekárka je zamestnankyňou senickej Polikliniky obdobne ako moja drahá mať, čiže som mal vybavenú protekciu (pre všetkých závistlivcov pripomeniem, že naša Poliklinika je neštátna a takéto výhody pre jej pracovníkov sú jednoducho súčasťou jej bežnej zamestnaneckej politiky, takže si naserte). I cez skrátenú možnosť pozorovať miestne sociálne prostredie sa mi podarilo vyzistiť, že dnešné dôchodkyne musia byť veľmi busy, pretože niečo ako čakáreň im veľa nehovorí a sám som bol svedkom, ako sa niekoľko z nich celkom asertívne natlačili do ambulancie pomocou nohy, ktorú narvali do pootvorených dverí.

Moja rada šeptom adresovaná sestričke, zľahka sa napriahnuť a dvere zabuchnúť, pritom zostala nevypočutá.

Vďaka svojim kvalitným rodinným väzbám som sa však i ja dostal skoro dnu, čiže nejaká vlastná spoločenskovedná teória či zadefinovanie nového akademického termínu, akým je napríklad už legendárna dôchodkyňa taškofilná kolegu Hyenu, sa nekonala.

...

Čo sa ďalších oblastí života týka, áno, videl som nové reklamu na Actimel s Milošom Bubánom (na plagáte pri senickom Tescu pôsobí takmer dôveryhodne), podarilo sa mi vidieť i Svěrákove Vratné lahve, film veľmi láskavý a neuveriteľne nudný, začal som čítať Čapkov Krakatit a nakupovať vianočné darčeky.

A nepotrebujem ani politiku.

Venované Hranolovi a kolektívu

Zastavme nekalé praktiky obohacovania! Slovensko nie je veľká šunka do ktorej sa pravicová vláda pustila a ohryzávala ju osem rokov a pomaly z tej šunky ostane iba jedna holá kosť!
- Robert Fico, 2006 -


Čo je veľa, to je veľa.

Blíži sa 17. november, deň ktorý si náš súčasný premiér v roku 1989 ani nevšimol.
Zaiste si ale všimol, že to, čo sa dialo vtedy, bolo namierené presne proti takým rozdrapeným súdruhom ako je aj on sám.
V tej dobe sa zaiste niekde zalezený pod posteľou triasol strachom a mal plné slipy. Časom pochopil, že múdrejší ustúpia. A teraz stojí na čele štátu. Samozrejme sa tam nezvolil sám, zvolili ho tam naši spoluobčania.
KEDY KEĎ NIE TERAZ sa im dá zrozumiteľne, rečou ktorú chápu, vysvetliť o čo tejto tragikomickej figúrke ide?

(Zverejnené na láskavé odporúčanie autora, ktorým nie som ja, ale viditeľne Shooty.)

10 kníh

Ach, reťazovky. Daniel Hevier začal, v dotcomovom prostredí propaguje Lemuel. Pripájam svoj zoznam 10 románov, ktoré boli pre môj harmonický duševný vývoj kľúčové, keďže tie akademicky zafarbené rebríčky ďalších autorov, by mohli čitateľom privodiť záchvat ničotnosti. U mňa sa to nikomu nestane.

Čiže.

Erich Maria Remarque. Traja kamaráti.
Robert Merle. Smrt je mým řemeslem.
Josef Škvorecký. Zbabělci.
Karel Čapek. Válka s mloky.
Michal Viewegh. Vybíjená.
Maxim E. Matkin. Mexická vlna.
Ivan S. Turgenev. Otcovia a deti.
Martin Kukučín. Dom v stráni.
Gustave Flaubert. Madame Bovary.
Vincent Šikula. Ornament.

Polska

CK Erazmus, turnus jar 2008, tentoraz ja.

Nič nie je isté, všetko na poslednú chvíľu, s administráciou cesty len začínam; i tak, nominácia, chuť i potreba opustiť na chvíľu nudu v Brne, umastenú korporáciu i zelenú a výberovú je.

Vidíme sa vo Varšave.

Na okraj Prahy

"Na začátku celé záležitosti byla snaha sdružení Mladí národní demokraté, uspořádat "demonstraci či pochod proti účasti České republiky na okupaci Iráku". Jistá nejasnost panuje okolo toho, zda byl pochod původně plánován na výročí Křišťálové noci, nebo zda byl na tento termín přesunut z víceméně organisačních a časových důvodů. MND se pochopitelně tváří, že druhá možnost je pravdou, jejich odpůrci tvrdí, že jde o plánovanou provokaci. Osobně se přikláním k názoru, že o provokaci jde, protože protestovat proti okupaci Iráku pochodem skrze pražské Židovské město dává asi podobný smysl, jako demonstrace proti okupaci Tibetu před kanadskou ambasádou nebo nádražím v České Třebové (i když při známé mentální úrovni národovců je stále ještě možné, že nejde o provokaci, ale zcela obyčejnou debilitu)."

(via D-FENS)

Autor tohto textu sa však v konečnom dôsledku kloní k variante, že brániť pochodu bohumilého voľnočasového krúžku Mladí národní demokraté, volaním na pomoc štátu, je tak trochu mimo mísu. Ja naopak v tomto, ako i iných podobných prípadoch, celkom neliberálne a netolerantne zmietam zo stola akékoľvek argumenty o slobode slova, názoru a zhromažďovania, ktoré sa stávajú mottom kritiky akejkoľvek politiky preventívnej ochrany demokracie. Ako som už niekde napísal, priznávať slobodu slova tým, ktorí ju pre iných odmietajú, by bolo príliš veľkou pýchou.

V každom prípade; akcie ako táto nie sú bojom za vlastné presvedčenie, ale demonštráciou sily a schopnosti mobilizovať skupiny kriminalizujúcich živlov, blízkych najaktívnješím teroristickým organizáciám v Čechách i na Slovensku. Iba prípomínam, že Mladí národní demokraté sa ustanovili len prednedávnom, a ich jedinou aktivitou je zatiaľ tento jedinečný útok na pražskú židovskú štvrť. Pritom nie je nezaujímavé, že logo týchto mladých českých nationaldemokratov, je tak nápadne podobné logu pravých nemeckých nationaldemokratov.

Konečne, ako nie je nezaujímavé, že to nebol nikto iný, než Národní odpor, ktorý sa na začiatku svojej skvelej existencie pokúsil na ministerstve vnútra zaregistrovať ako mládežnícka organizácia NPD, a to pod názvom Junge Nationaldemokraten.

Ale to len tak na okraj.

Hrať hru znamená mať protihráča

Keď v živote stojím proti nejakému súperovi, či už v práci, škole, doma, pri šipkách alebo nejakej stávke, dôrazne požadujem, aby dotyčný bol osobnosťou, ktorá necúvne a nezalezie do kúta. V žiadnom prípade ma nebaví staviť sa s niekým, kto pre výhru nebude ochotný podvádzať; samozrejme že vyhrať čestne má pre mňa taktiež veľkú váhu, ale ak proti mne stojí niekto, komu na víťazstve záleží tak, že mi bude hádzať kamene pod nohy, nemôžem inak než súhlasiť. Konečne, sám sa nesprávam inak.

Dôstojných protihráčov, ochotných neskrývane sa uchýliť k prípadným špinavostiam, je ale žalostne málo.

Už niekoľko týždňov v takýchto situáciách vo svojom okolí parafrázujem stále aktuálnu myšlienku, ktorá zaznela v nejakej súkromnej pošte, čo našťastie Lemuelovi nebránilo zverejniť ju, za čo mu patrí poďakovanie. Súperiť s niekým, kto nie je ochotný byť kvalitným protihráčom, bolo vtedy označené za pokus hrať karty so psom.

Musím uznať, že tento citát sa stal mojim stálym mottom, čo, konečne, môžu mnohí potvrdiť.

V tomto kontexte ma viac ako iritujú opičie tance ďalšieho Hranolovho socialistu, ktoré vstúpili do dejín ako Paškova fraška. Neochota postaviť sa za vlastnú manipuláciu v zákone, akokoľvek sprostú, hrubú a špinavú, ma totiž rozčuľuje viac ako samotný pokus vytrtkať s Ústavou.

Keď vidím, aké kvality má súper, ktorý predo mnou stojí, tak trochu ma prechádza chuť. Hrať hru znamená mať protihráča a ak je ochotný sprasiť nejaký zákon, len aby vyhral, mal by si za tým stáť.

Veľmi otvorene hovorím, že ak nemieni nacionalisticko-socialistická verbeš popracovať na svojich hráčskych kvalitách, nemienim sa ňou ďalej zapodievať.

Návrh nových společenských her pro pražské intelektuály

"V době rozmachu našeho společenského života dává se do pozornosti pražskému intelektuálnímu obecenstvu několik společenských her dovezených ze zahraničí (zaručeně světových), které poskytnou všem zúčastněným žertovnou kratochvíli.

Jejich výčet:

Na Kafku: společnosti se zavážou oči a všichni kafkají.

Na rozhněvaného a mladého muže: rozhněváte se a potom se uklidníte ( hraje se pouze v soukromí).

Na Godota: Celá společnost očekává Godota, který pochopitelně nepřijde. Když je čekání omrzí, oběsí se.

Všechny hry provozujeme ohleduplně pamětlivi sousedů, kteří chtějí mít klid."

Milan Zubatý (1964), časopis Tvář: Literatura - kritika - společnost, roč. I, č. 3, str. 48.

Absentér

From: Cvičiaci  
Date: Thu, 01 Nov 2007 15:28:00 +0100
To: Dušk.o. 
Subject: Absence

Vážení,
vzhledem k značné absenci musím upozornit ty, kteří
budou mít do konce semestru více než dvě absence,
že k získání zápočtu budou muset
úspěšně absolvovat zápočtový test z probrané tématiky.

Cvičiaci.

...

From: Dušk.o. 
Date: (zatial neodoslane)
To: Cvičiaci 
Subject: Re: Absence

Vážený pán cvičaci,

za svoju častú neúčasť na Vašom seminári,
na ktorom sa každý boží štvrtok trt robí,
sa samozrejme ospravedlňujem.

Inšpirujúc sa morálnymi autoritami vo svojom
rodnom štáte by som ich rád vysvetlil nasledovne:

štvrtok 20. septembra: závažné dôvody

štvrtok 11. októbra: naozaj veľmi závažné dôvody

štvrtok 18. októbra: naďalej pretrvávajúce naozaj
                    veľmi závažné dôvody

štvrtok 1. novembra: gravidita (nepotvrdená)


Ďakujem za pochopenie,
Dušk.o.

Jiný den, stejný sračky v štýle meruôsmeho

Skutočný bloG je cteným pánom možné čítať aj v štúrovčine. Kein Ypsilon, ja?
(via Ludevítou prekladač od Zlatého fondu SME).