Ďalších päť dní v srdci korporácie

Na začiatok: za cca dvojtýždňový výpadok skutočného bloGu sa ospravedlňujem. Väčšinu času som totiž strávil mimo civilizácie, prípadne mimo reálneho sveta (čo, ako uvidíte, nemusí byť to isté), navyše som sa rozhodol dopriať Bystríkovi preventívnu prehliadku v servisnom stredisku, kombinovanú s pravidelnými výletmi s trtmi z PPL, pretože tá firma stále nevie vopred zavolať, kedy a či budem k dispozícii, takže mi zatiaľ notebook vozia denne po Brne miesto toho, aby sa aspoň pokúsili so mnou seriózne dohodnúť. Nuž čo, ich boj. Ja teraz až tak neponáhľam.

Za môj offline stav sa veľa neudialo. Výlet s kolegami do Malých Karpát mi opäť odkryl malebné zákutia úrovne ubytovacích, stravovacích a cestovných služieb Made in Slovakia, ako i vcelku jebnuté zmýšľanie ľudí, čo v nich pracujú (česť výnimkám, ale v umastenej korporácii sa za obdobný prístup prichádza o miesto). Na druhú stranu, osobne je mi už dopredu zrejmé, že ak si u niekoho v tejto krajine zaplatím pobyt, vlastne ho tým obťažujem, unavujem a okrádam o čas. A je jasné, že ak si uňho zaplatím i stravu, na večeru bude stredoškolské rizoto (fujky fuj).

Ďakujem, nikdy více. Náladu mi vylepšil až penzión Bob na Prahe 6, kde zvykne umastená korporácia nasáčkovať svojich ľudí, keď zavítajú do hlavného mesta. A hospůdka U kapličky, kde robia ten najlepší steak s omáčkou z červeného vína na svete. Tentoraz som v Prahe strávil päť dní, no bohužiaľ opäť nie okukovaním Sv. Václava, ale intenzívnym zamýšľaním nad tým, čo môžem ako vedúci smeny poskytnúť našim externým (to ako vám) a interným zákazníkom (to ako našim zamestnancom). Diskusie, tréningy a cvičenia mi toho dali nemálo: od efektívnej komunikácie, cez efektívne riadenie až po rozpoznávanie falošných bankoviek, všetkých druhov hasiacich prístrojov či skonštatovanie, že pracovné úrazy delíme na smrteľné, a ostatné. Nuž veru, veľmi optimistické, hlavne, sám by som na to nedošiel.

Najviac prínosnou bola asi návšteva McTovárne na Václavskom námestí, vďaka ktorej som si uvedomil, že vlastne pracujem v takom väčšom stánku s hot dogami. Štvornásobne väčší obrat za hodinu, pre mňa neuveriteľných dvanásť ľudí v kuchyni, stres a nechutný hic. Ale dobre im to šlo, manažeri robili čo mohli, čistota v zázemí ukážková, pravda, ojebávali síce zahraničných hostí len taký fukot, ale tí sa i tak zdali spokojní. Tamojší vedúci sa mi síce pokúsili objasniť ich, citujem, doplňkový predaj v praxi, ale ak chce niekto Big Mac menu s colou a ja mu na podnos bez hlbšej diskusie narvem výhodné extra menu s veľkou colou, veľkými hranolkami, lahodným Vittelom, kečupom a tými odpornými papričkami s tvarom za výhodných 29 Kč, neni to košér a just nie.

Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav.

Napriek tomuto môjmu rebelskému postoju, ktorý sa i v tréningovej miestnosti prejavil napríklad tým, že som silno protestoval, aby sme pri definovaní toho, čo dokáže motivovať nášho zamestnanca, napísali peniaze až ako piate (fakt už netuším, prečo slečna, ktorá bola prvá v poradí, povedala na začiatku, že poďakovanie), som absolvoval nečakane dobre. Rozlúčili sme sa sektom a papierom, na ktorý sme všetci čakali, a hor sa späť do reštaurácií. Aby sme si sladkú teóriu nacvičili v praxi.

Takže čo na záver? Asi nemá význam pokračovať v propagande umastenej korporácie. Tak si aspoň zaspievajme.

S nacionálnym socializmom a nikdy inak!

Idylka. Cyril, Metod, slniečko, pesničky, dve hrste rodoľubov a chlapci v mikinách značky Lonsdale. Jaj.

Úvod do komunikácie, lekcia druhá: Čo doboha je na tom slogane také super?

Nerozumiem, čo všetci vidia na starom volebnom slogane nášho starého uja. Áno, tom s tým myslím národne a cítim sociálne. Už samotný originál je podľa mňa zúfalý, pretože ja osobne nejako nedokážem identifikovať, či sú moje myšlienkové pochody dostatočne národné, alebo či sa dá myslieť aj nenárodne alebo protinárodne, alebo, nedajbože, menšinovo. Iba sa tak trošku snažím sám seba upokojiť, že keď už, tak myslím aj v tom najkrajnejšom prípade lojálne menšinovo, akoby sa vyjadril súdruh Fiko.

Hlavne ale nerozumiem tomu, prečo sú niektorí jedinci ochotní tohto sémantického zmetka ďalej recyklovať. Spomínam si, že keď som písal svoj bakalársky elaborát o slovenskej krajnej pravici, pridala jedna z tých bohumilých skupiniek k ujovmu i niečo svoje, aby nakoniec mohli zodpovedne predstúpiť pred publikum s tým, že nielen myslia národne a cítia sociálne, ale aj veria v Boha. Dneska si to surfujem po bleskovách, zistím, že sa mladí ľavičiari rozhodli odteraz volať Mladí ľavičiari a k tomu si do vienka darovali slogan, bum, že Cítime sociálne, myslíme ekologicky. Ja by som teda ešte po vzore onej bohumilej skupinky z bakalárskeho elaborátu navrhol slogan doplniť na Cítime sociálne, myslíme ekologicky a veríme v Ala Gorea, ale to už je len taký nápad, nemusí byť realizovaný.

Podstatné je, že si teraz musím v samom sebe utriediť, či je možné myslieť i neekologicky, alebo dokonca protiekologicky, a že ako myslím ja sám. V tom najkrajnejšom prípade verím, a aj si to myslím, že myslím aspoň lojálne neekologicky.

...

Apropós, dnes sa mi podarilo dohnať Podané ruce, na ktoré som si nedávno schuti zanadával, aby sa stavili v umastenej filiálke a do ruksakov si nabalili injekčné striekačky s ich originálnym logom, ktoré počas dlhých letných večerov s kolegami zbierame a potom sa nimi chodíme kochať do preplneného boxu v našej tajnej skrinke.

Sláva.

Prečo leto vyložene nemám rád

Totkaj si zrekapitulujme, čo máme nové: obšírne povedané, ništ. Moje ostatné dni vyzerali viac či menej nasledovne: ráno čo ráno sa prebudím na ostré sálajúce teplo z otvoreného obloka, ktoré ma vykotí z IKEA postele, chrstnem na seba ľadovú sprchu, aby som sa osviežený mohol presunúť do električky č. 8. V príjemne vyhriatej električke č. 8 počítam kvapky potu stekajúce po mojom chrbte a absorbujem rannú vôňu miliónov iných kvapiek na chrbtoch robošov z Lískovca, čo si to taktiež švihajú do mesta. V práci ďalšia zbytočná sprcha, pretože klíma nestíha a viac či menej ide len v kancli a v kuchyni. V ostatných priestoroch zamestnanci z recesie merajú teplotu. 35 a viac. Lacná polyesterová kravata ma príšerne škrtí pri krku, počas dňa prepotím dve košele. Nenávidím leto. Do neskorej noci sedávame na Baštách, pijeme ako-tak vychladenú desiatku Starobrno a čakáme, kým v týchto horúčavách budeme môcť zaspať: buď sa okolo polnoci trochu ochladí alebo mi pivo stúpne do hlavy tak, že mi to už bude jedno.

Mesto je unavené. V myšej diere vedúcej k starému Tescu apaticky stoja jehovisti a keď ich nikto nevidí, ovievajú sa Strážnou vežou. Greenpeasáci, už asi mesiac okupujúci hlavné brnenské pešie ťahy a vábiaci peniaze na kvalitnejšie reťaze, ktorými sa budú priväzovať ku kontajnerom s jadrovým odpadom, sú po poludní akosi menej otravní. Dokonca aj dealerka z T-Mobilu, ktorá ma ešte začiatkom júla zastavovala denne, na mňa serie. Koniec sveta, fakt. Jediné vytrhnutie bol včerajší koncert Rolling Stones. Hlavne v umastenej filiálke. Keď sa z Výstaviska vyrojila zhulené anglická mládež a ožratí poľskí štyridsiatnici, bolo to, akoby sa nám tam prehnalo stádo dobytka. Čierne šlapy na podlahe, rady na jediné WC, dvadsať tisíc v priebehu hodiny a pol. V siedmich ľuďoch. I'm lovin' it.

...

Tento týždeň mi v Lískovci zavedú net. Takže skutočný bloG bude zase on-line. Tešiť sa môžte na pikošky z blížiaceho sa mnou organizovaného, teambuildingom napáchnutého bowlingu, nejakej tej chatičky v prostredí slovenskej prírody, či mojej druhej návštevy v samom srdci korporácie. Tentoraz dokonca päťdňovej.

Zápisky zo štvrtka, pridané v nedeľu

V novej izbe v Starom Lískovci ešte nemám pripojenie na internet: neviem teda, kedy a či sa nasledovné zamyslenie objaví na webe, ale na tom nezáleží. Je štvrtok večer, sedím na novej IKEA posteli naproti IKEA skrini a pri svetle IKEA lampy rekapitulujem ostatné dni. Presťahoval som, ako ste iste pochopili. Z rúk prodekana zelenobielej a výberovej fakulty som dostal obyčajný, modrý diplom a titul bakalára, pomaly zasa začínam navštevovať filiálku umasteného koncernu, konečne som sa dostal ku knihám. Za večer som prečítal nového Viewegha, z Orwellovej 1984 mi zostáva slabá polovica, pripravené sú Remarquove Tiene v raji, Stendhal, Huntigton a čo ja viem kto ešte. Konečne leto.

...

Promócie boli stručné a strohé; rýchly obed s rodičmi v meste a bolo po všetkom. Na chvíľu som mal chuť na veľké oslavy, no v skutočnosti som asi o delegácie babičiek, vnúčat, strýkov a tiet, podobné tým, ktoré zelenobielou a výberovou blúdili v utorok v snahe uvidieť toho ich absolventa, ani nestál. Ak Boh dá, o dva-tri roky ešte bude šanca na reparát. I keď, ako ma povzbudila Kristína, nepozná nikoho, kto by začal študovať na magistrovi oba obory a oba i dokončil. Alebo dokončil aspoň jeden z nich.

...

Asi totiž začali počas školy pracovať v niečom perspektívnom. Zatiaľ čo ja plánujem ešte aspoň nejaký čas zostať v krajine zlatých oblúkov. Naša filiálka zatiaľ stojí. Vďaka dostatku brigádnikov dokonca môžeme byť čo sa pracovnej sily fajnoví a minimálne netolerovať neskoré príchody a ozajstnú neschopnosť. Po hviezde č. 1, s ktorou sme sa rozlúčili na môj nátlak, sa šéfka zbavila i posledného krikľavého prípadu. Zostala len lepšia atmosféra a motivácia tých, ktorí chodia včas a pracujú dobre, zotrvať v tom.

...

So šéfkou dnes sedíme v kancli nad žltým zošitom s prípravou na môj druhý kurz v Prahe. Pripomína mi, aby som si v príručke ešte podtrhol niektoré významné body. V srdci korporácie totiž pracujú veselí ľudia a majú to radi farebné. Nedbám. Prvú si zvýrazním vetu Management je umění realizovat věci tak, že je může vyřídit někdo jiný.

Krátke správy z rodnej hrudy

Otvoril som mediologické okienko (sledujte vpravo). Len základné odkazy, ktoré cteného čitateľa navedú ďalej, pre mňa osobne je podstatné, že na internete je už prvých deväť čísel pošlej Revue pro média. Čo sa dá nájsť: preložená Fiskeho stať Komodity a kultúra, ale napríklad i preklady Kunczika a McNaira či rozhovor s McNairom, či jedna z esejí brnenskej mediologickej star, Jaromíra V. Rozhovor s ním snáď autori doplnia čoskoro.

Aby sme si rozumeli, rozhodol som sa pokračovať v štúdiu mediálnej vedy i politológie, i keď to tentoraz už bude veselšou formou dve školy - dva krát toľko kreditov.

...

Reálny denník: Ostatný týždeň som strávil v Senke, väčšinu času intenzívne odpočívajúc a ničnerobiac. Podarilo sa mi s niekoľkými vybranými jedincami osláviť i na domácej pôde čerstvo nabitý titul, pre svojich brnenských kolegov som začal vybavovať ďalší výlet na Slovensko (tentoraz k najvyššiemu vrchu Malých Karpát, do malej rekreačnej oblasti Jahodník, charakteristickej atmosférou ala škola v prírode), vcelku úspešne som ubránil rodný byt pred hrozbami vyplývajúcimi z neprítomnosti mojich rodičov, ktorí utiekli do Chorvátska. Úspešne preto, že byt stále stojí a prežil to i náš pes, vcelku som doplnil vzhľadom k faktu, že nám zhorelo niečo v televízore a teda nefunguje a ja som dnes ešte stihol zabudnúť na to, že na sporáku niečo varím.

Pomaly sa už vyvetralo.

trt dňa

"Predseda vlády sa preto nebude zaoberať, "či niekto môže chodiť na koňoch po lesoch alebo sa bicyklovať mimo lesných chodníkov", o čom hovorí nový vládny zákon o lesoch. "Niekoho trápi, že niekto nemôže chodiť na koni po lese." To však podľa Fica nie je agendou sociálnej demokracie, ale pravice zastupujúcej bohatých. "Ak majú voličov, ktorí majú vlastné kone, a ktorí potrebujú chodiť po lese, tak nech ich zastupujú. To je ich agenda," dodal premiér, podľa ktorého sa na Slovensku profilujú dva hlavné politické prúdy - ľavicový a pravicový."

Nemôžem si pomôcť. Je to trt. Ani nie trt dňa. Trt roka. Trt tohto skvelého desaťročia.

bloG dňa

"Pravda je taká, že ma môže poraziť od jedu, ale veľa s tým neurobím. Mám rád prácu, mesto, kde bývam, máme tu priateľov a rodinu - skrátka ani váš vodca ma neprinúti odísť. Hreje ma aspoň jedna myšlienka - ak sa nič dramatické nestane, ak sa mi bude dariť, budem naďalej zarábať oveľa viac, ako väčšina z vás. Bez ohľadu na to, či tu váš vodca bude ešte ďalších osem rokov. A v konečnom dôsledku na vlastnú politickú slepotu doplatíte viac ako ja.

Takže... Urazil som vás? Dúfam, že áno. Snažil som sa. Aj keď je to slabá odplata. Toto sú len slová na monitore počítača. Vy moju rodinu okrádate o peniaze."

Rado Baťo. Milí voliči Smeru, dajte sa vypchať.

Tak.

Úvod do komunikácie, lekcia prvá. Model najnižšieho predpokladu

Komunikačná stratégia, ktorú si dnes predstavíme, vychádza z jednoduchého základného vzorca. Zdroj (Z), ktorý komunikuje istý obsah (O), podľa neho predpokladá, že súbor náhodných percipientov (Px), ktorí majú nejakú spoločnú skupinovú charakteristiku, je zložený z aspoň jedného jedinca (P1), ktorého percepčné vlastnosti sú na mimoriadne primitívnej úrovni. Túto komunikačnú stratégiu nazývame i Modelom najnižšieho predpokladu.

Príklad: Komunikačná stratégia manažmentu filiálky umasteného koncernu, ktorá sa snaží k percipientom preniesť výzvu k udržovaniu čistoty na zamestnaneckých toaletách.

Nie som rasista, nie som rasista, nie som...

Oslavy skončili, je čas začať makať. V práci som poriadne nebol mesiac a pol a už po prvom zápise do manažerskej knihy mi šéfka nechala odkaz, že je vidieť, že som späť. Asi bolo. Podľa zamestnancov na ich vkus síce trochu nevybúrený, ale to sa spraví. Pre tento moment však nevybúrený dušk.o. prvý raz presadil, aby niekto stratil zamestnanie. Teda brigádu. Niekoľko neskorých príchodov, niekoľko žiadnych, každý týždeň manko a nula percent ILI (vysvetlím neskôr), k tomu konflikt na mojej ostatnej nočnej a bolo po všetkom. Stačilo mne aj iným.

Čaká ma teraz síce ešte týždeň voľna, ale tých niekoľko dní som si užil naplno. I keď nie bez prúserov. Klasicky som zostal vydrbaným buzerantom a skurveným Slovákom, keď som špinavú a ulepenú bezdomovkyňu z tmavých brnenských štvrtí požiadal, aby sa vyčúrala inde, pretože neni klientom umasteného koncernu. Klasicky sme si užili i predanie všerajšej smeny, keď nás navštívila známa banda rómskych feťákov. Vyštartovali sme štyria manažéri i s šéfkou, úplná armáda, a spýtali sa, či si mienia dať niečo dobré. Tým myslím McDobré.

Mienia.

Tri baby si vyrazili dať niečo dobré na záchody. S kolegom sme ich nasledovali a po odporúčaní, aby šli láskovo po jednej a striekačky si vzali sebou, začalo správne divadlo. Nakoniec sa ukľudnili a vyzeralo to, že bude pokoj. Ale chuť na niečo dobré bola silnejšia. Kým sme zišli dole, už sa niekoľko z nich zamklo na invalidoch. Vzal som kľúče, otvorili sme ich a oni v šoku začali držať dvere. Prvotný plán zamknúť a čakať na policajtov nevyšiel, už len preto, že mi to na 158 ani po desiatom zazvonení nikto nedvihol. Nakoniec sme ich ale nejako von vyšikovali. Dve výmeny názorov a bolo po všetkom. Na záchodoch pumpička, striekačky žiadne. Šéfka iba sucho skonštatovala, aby sme si po tých sviniach umyli ruky a všetko sa vrátilo do normálu.

Nuda v Brne. Niektorí sa mi čudujú, že nechcem chodiť Cejlom a inými štvrťami ani počas dňa.