Nedeľná chvíľka s internetom

Pretože je nedeľa a ja v nedeľu nedělám, dnes si iba krátko zhrnieme najdôležitejšie, čo sa v mojej skromnej osobnosti odohráva. V prvom rade by bolo načim pripomenúť si tento dátum tým, čo strašné sa odohralo pred dvoma rokmi. Vtedy totižto nejakí neveriaci psi uverejnili vo svojej krajine plnej takých istých neveriacich psov karikatúry na nedotknuteľnú tému. O nasledovných udalostiach nemá význam sa rozpisovať, keďže všetko je viac ako známe; akurát sa pridávam k tým, ktorí k predposratej komunikácii západných elít dodávajú príklad sebavedomej diplomacie Ivana Sirka zo 17. storočia, na čo už, konečne, pred niekoľkými dňami upozornil i Lemuel.

Karikatúry však ešte raz: ja zase dávam do pozornosti nasledovné shootyho zamyslenie nad tým, prečo je Hranol taký kokot, aký je. Ďalšie riadky nad týmto zhmotnením prázdnosti strácať nemienim, rovnako ako ďalej používať také vznešené termíny. V skutočnosti totiž nie je ani tou zhmotnenou prázdnosťou, ale len kokot. A bodka. O tom, čo bol švárny junák Juro Jánošík asi v skutočnosti zač, snáď lepšie v Plus Sedmičke (nie že by som ju čítal, hmm.. ehmm.. ležala nám v obývačke).

Reflexia nad kultúrnym a sociálnym antropológom

Moje prvé stretnutie s vedúcim katedry mediálnych štúdií a žurnalistiky sa odohralo len včera, čo, uznáte, je vzhľadom k už získanému bakalárskemu diplomu z daného oboru vcelku unikum. Dotyčná akademická star, mimo iného známa obťažovaním brnenských študentiek v tmavých kútoch svojho kabinetu (to len taký bulvárik, faktom je, že katedru vedie s podmienkou od dekana), totižto včera zahájil vyučovanie svojho kurzu Základy štúdia kultúry prednáškou s názvom Smrť ako kultúrny fenomén. Táto téma ma hneď na začiatku priviedla k nasledovnej úvahe, ktorá sa v rámci celej hodiny a pol, počas ktorej sa docentova vedecká exhibícia odohrávala, viac či menej dotýkala kultúrne-spoločenského fenoménu, ktorý by som zhrnul do nasledovného postrehu namiereného k prednášajúcej autorite: Zapni si konečne ten poklopec!

Úvod do komunikácie, lekcia tretia: McDonaldizácia pre začiatočníkov

Úspech umastenej korporácie stojí a padá na jedinej veci: bulharské slečny prepáčia, ale je to tá najpredajnejšia štetka na svete. Kde jedni predávajú mleté mäso v žemli, ona predáva Big Mac, kde jedni točia zmrzlinu, ona točí McFlurry, kde jedni vábia deti na polovičné porcie za polovičné ceny, ona ponúka Happy Meal s balónkami, Ronaldom a každý mesiac novou hračkou. Made in China, mimochodom. Je to kurva, ale v praxi má úspech.

Totižto, kde jedni dovezú objednané jedlo za dohodnutých podmienok, ona sa natlačí s nevtieravou, ale masívnou reklamou a atakom na tých, ktorí sa jej neubránia. Kritiku stranou, toto je kapitalizmus a komu sa nepáči, nemusí čítať.

V krátkosti: vietnamský deň detí a oslava, na ktorú si Vietnamský svaz v Brne objednal dve stovky detských menu. Všetko v podaní McDonald's, resp. mňa a podobne patrične indoktrinovaného kolegu.


Pravda, akciu sme trochu podcenili, ford je predsa len ford a naskladať to tam nebolo práve jednoduché. Na cestu cez polovicu Brna dodnes spomínam s nostalgiou; ten príšerný smažený smrad, čo sa rozliehal autom bol za všetky drobné.


Jedla bolo totižto viac ako dosť (všímavý jedinec iste identifikoval šikovne umiestnené reklamné bannery s postavičkami z Happy meal; aké nevtieravé, však?).


Rozsah akcie som majiteľovi demonštroval predovšetkým na tejto fotke.


No a potom to začalo. Tvrdá ofenzíva hneď na začiatku prelomila front a bolo jasné, že zvíťazime. Všetko v rámci hesla i'm lovin' it.


Niektorí jedinci už na začiatku kolaborovali a krádeži detských duší elitami umastenej korporácie dobrovoľne asistovali.


Dílo je dokonáno. Priatelia, o ľuďoch, ako som ja, by som nemal žiadne ilúzie.

pokrčenie ramenami

Lízanie riti špinavým sochám zabudnutých komunistov pokračuje: Hranol a jeho švárna družina si to namierili do Tisovca, rodného to mestečka Vlada Clementisa. Keď som tam bol ja, v každej druhej krčme mali Gemer. Fuj.

...

Tzv. fashion-intelektuálny paradox. Vedúci katedry brnenskej politológie, profesor a vážený člen akademickej obce, nosí ledvinku (ľadvinku?). Sladké roky deväťdesiate.

dušk.o. loser

Chcel som v krátkosti pojednať o tom, ako priemerný živočíšny trt typu mňa dokáže v priebehu obyčajných dvoch teplých jesenných dní prísť o dve tisícky, ale nemienim sa podkopávať a robiť zo seba niečo, čo nie som.

Čiže takto: v priebehu obyčajných dvoch teplých jesenných dní ma tento skurvený svet odrbal o dva litre. Najprv som si z bankomatu veľkokapitálovej Československej obchodnej banky, ktorú by ten šulin hranoloidný smelo nazval nebankovým subjektom, a ja by som s ním musel súhlasiť, vybral svoju super novú embassovanú VISA kartu, ale nie jeden tisíc korún českých, o ktoré som mal vcelku mimoriadny záujem - a zabudol ich tam (blahoželám nálezcovi), aby mi dnes popoludní prišiel mail s výsledkom reportu mystery dinner, ktorý moju ostatnú zmenu, čistotu vnútri a prácu zamestnancov div nevychválil do nebies, ale keďže ho ráčila vypracovať nejaká iniciatívny brigoška na materskej, ktorá si z ponuky neváhala vybrať štvrťlibráka so syrom, velice možno populárneho niekde tri prdele za oceánom, ale už nie u nás (a na ktorého sa teda musí čakať dve minúty), nesplnili sme čas a získali krásnych 91 percent. Čiže tísicka za stopercentného šla do hajzlu taktiež.

Milujem svoj job a ľudí doňho angažovaných. Fakt.

...

Čekujte čoskoro: reportáž z oslavy vietnamského dňa detí, na ktorú si Vietnamský svaz v Brně, teda nejaký pan Le, objednal včera večer 200 happy mealov. Kšeft za 16.000, super, akurát netuším, ako naskladáme dve stovky malých nápojov do fordu. I´m lovin´ it.

Do školičky do školy

Desať dní pred začiatkom semestra som sa rozhodol venovať veľmi intenzívnemu ničnerobeniu. Priamo v kulisách môjho rodného malomesta. Za tú dobu sa udialo nasledovné:

• veľmi ochotne som svojmu organizmu doprial desať hodín spánku denne, vďaka čomu som vždy zmeškal ranné správy a vyvaroval psychické rozpoloženie mojej osobnosti toho, že prvé čo uvidím, bude docent Fiko
• skrátka a dobre, čo sa duševného zdravia týka, zabil som dve muchy jednou ranou
• s fyzickým zdravím je to samozrejme horšie, pretože za ten svet nemôžem nájsť šport, čo by ma bavil, čiže si naďalej gentlemansky kvasím a kotúľam sa ulicami
• denne som si minimálne hoďku rušil a zapisoval nové predmety, presúval okienka v rozvrhu a snažil sa presvedčiť sám seba, že Kultúrne časopisy 20. storočia ma jednoducho musia baviť
• ale inak sa do školy teším, konečne, tak ako každý september, teda čo si vo svojom mladom živote pamätám - ja som sa i na strednú tešil, i keď neskrývam fakt, že slušné percento zmrdov, ktorí senické gymnázium navštevovali, resp. tam pracovali, mi to vedelo otráviť pekne z kraja
• vlastne som dnes cestou do Billy premýšľal, čo mi stredná škola dala a za čo jej môžem byť vďačný
• určite za výrok Bože to je piča mojej nemčinárky, ktorý si pošepla do dlaní, keď odpovedala jedna spolužiačka - sedel som v prvej lavici a súhlasne prikývol
• no a za to, že to bolo práve na senickom gymnáziu, kde sa naplno predo mnou i pred mojim okolím rozvinul môj technický antitalent; ostatne, doteraz je jedným z mojich životných hesiel rada mojej fyzikárky, keď som asistoval pri zapájaní nejakého elektrického obvodu (jebem ti boha, vypni to, šak to horí)
• inak, tento víkend som bol na chate s človekom, ktorého prezývka, aspoň teda predpokladám, že to je len prezývka, je Grcal
• to len tak na okraj
• podujal som sa participovať na zapájaní prvákov do študijného kolobehu v rámci zelenobielej a výberovej a stal sa tútorom (tak sa to píše?), na ktorého sa môžu obrátiť študenti mediálných štúdií a politológie
• čiže sa nehanbite ani vy
• a teraz linky:
• toto by mohla kúpiť JOJka, keď bude musieť vyhodiť tie dve mrdky z Pereša
• a toto počúvam už týždeň v kuse:

Linky

Dnes to ani po dlhej dobe nebude nič veľké. Prišiel som do Senky ako definitívny odpad. V práci som šiel v kuse desať dní, aby som sa s kolegami nechal za odmenu zdrbať, že máme vysoký labor (náklady na pracovnú silu), neobsadenú hranolkovú fritézu a bordel v celej reštike. Ako sa dá upratovať, ak mám všetkých poslať domov, mi jaksi taksi nikto nevysvetlil. Kapitalisti.

Takže takto.

Konečne relevantná diskusia o Hranolovi tu.

Matej bloguje z Japonska tu.

No a oživený skutočný bloG aj s pikoškami o novom rozvrhu už čoskoro tu.

Tak.

Ďalších päť dní v srdci korporácie

Na začiatok: za cca dvojtýždňový výpadok skutočného bloGu sa ospravedlňujem. Väčšinu času som totiž strávil mimo civilizácie, prípadne mimo reálneho sveta (čo, ako uvidíte, nemusí byť to isté), navyše som sa rozhodol dopriať Bystríkovi preventívnu prehliadku v servisnom stredisku, kombinovanú s pravidelnými výletmi s trtmi z PPL, pretože tá firma stále nevie vopred zavolať, kedy a či budem k dispozícii, takže mi zatiaľ notebook vozia denne po Brne miesto toho, aby sa aspoň pokúsili so mnou seriózne dohodnúť. Nuž čo, ich boj. Ja teraz až tak neponáhľam.

Za môj offline stav sa veľa neudialo. Výlet s kolegami do Malých Karpát mi opäť odkryl malebné zákutia úrovne ubytovacích, stravovacích a cestovných služieb Made in Slovakia, ako i vcelku jebnuté zmýšľanie ľudí, čo v nich pracujú (česť výnimkám, ale v umastenej korporácii sa za obdobný prístup prichádza o miesto). Na druhú stranu, osobne je mi už dopredu zrejmé, že ak si u niekoho v tejto krajine zaplatím pobyt, vlastne ho tým obťažujem, unavujem a okrádam o čas. A je jasné, že ak si uňho zaplatím i stravu, na večeru bude stredoškolské rizoto (fujky fuj).

Ďakujem, nikdy více. Náladu mi vylepšil až penzión Bob na Prahe 6, kde zvykne umastená korporácia nasáčkovať svojich ľudí, keď zavítajú do hlavného mesta. A hospůdka U kapličky, kde robia ten najlepší steak s omáčkou z červeného vína na svete. Tentoraz som v Prahe strávil päť dní, no bohužiaľ opäť nie okukovaním Sv. Václava, ale intenzívnym zamýšľaním nad tým, čo môžem ako vedúci smeny poskytnúť našim externým (to ako vám) a interným zákazníkom (to ako našim zamestnancom). Diskusie, tréningy a cvičenia mi toho dali nemálo: od efektívnej komunikácie, cez efektívne riadenie až po rozpoznávanie falošných bankoviek, všetkých druhov hasiacich prístrojov či skonštatovanie, že pracovné úrazy delíme na smrteľné, a ostatné. Nuž veru, veľmi optimistické, hlavne, sám by som na to nedošiel.

Najviac prínosnou bola asi návšteva McTovárne na Václavskom námestí, vďaka ktorej som si uvedomil, že vlastne pracujem v takom väčšom stánku s hot dogami. Štvornásobne väčší obrat za hodinu, pre mňa neuveriteľných dvanásť ľudí v kuchyni, stres a nechutný hic. Ale dobre im to šlo, manažeri robili čo mohli, čistota v zázemí ukážková, pravda, ojebávali síce zahraničných hostí len taký fukot, ale tí sa i tak zdali spokojní. Tamojší vedúci sa mi síce pokúsili objasniť ich, citujem, doplňkový predaj v praxi, ale ak chce niekto Big Mac menu s colou a ja mu na podnos bez hlbšej diskusie narvem výhodné extra menu s veľkou colou, veľkými hranolkami, lahodným Vittelom, kečupom a tými odpornými papričkami s tvarom za výhodných 29 Kč, neni to košér a just nie.

Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav.

Napriek tomuto môjmu rebelskému postoju, ktorý sa i v tréningovej miestnosti prejavil napríklad tým, že som silno protestoval, aby sme pri definovaní toho, čo dokáže motivovať nášho zamestnanca, napísali peniaze až ako piate (fakt už netuším, prečo slečna, ktorá bola prvá v poradí, povedala na začiatku, že poďakovanie), som absolvoval nečakane dobre. Rozlúčili sme sa sektom a papierom, na ktorý sme všetci čakali, a hor sa späť do reštaurácií. Aby sme si sladkú teóriu nacvičili v praxi.

Takže čo na záver? Asi nemá význam pokračovať v propagande umastenej korporácie. Tak si aspoň zaspievajme.

S nacionálnym socializmom a nikdy inak!

Idylka. Cyril, Metod, slniečko, pesničky, dve hrste rodoľubov a chlapci v mikinách značky Lonsdale. Jaj.

Úvod do komunikácie, lekcia druhá: Čo doboha je na tom slogane také super?

Nerozumiem, čo všetci vidia na starom volebnom slogane nášho starého uja. Áno, tom s tým myslím národne a cítim sociálne. Už samotný originál je podľa mňa zúfalý, pretože ja osobne nejako nedokážem identifikovať, či sú moje myšlienkové pochody dostatočne národné, alebo či sa dá myslieť aj nenárodne alebo protinárodne, alebo, nedajbože, menšinovo. Iba sa tak trošku snažím sám seba upokojiť, že keď už, tak myslím aj v tom najkrajnejšom prípade lojálne menšinovo, akoby sa vyjadril súdruh Fiko.

Hlavne ale nerozumiem tomu, prečo sú niektorí jedinci ochotní tohto sémantického zmetka ďalej recyklovať. Spomínam si, že keď som písal svoj bakalársky elaborát o slovenskej krajnej pravici, pridala jedna z tých bohumilých skupiniek k ujovmu i niečo svoje, aby nakoniec mohli zodpovedne predstúpiť pred publikum s tým, že nielen myslia národne a cítia sociálne, ale aj veria v Boha. Dneska si to surfujem po bleskovách, zistím, že sa mladí ľavičiari rozhodli odteraz volať Mladí ľavičiari a k tomu si do vienka darovali slogan, bum, že Cítime sociálne, myslíme ekologicky. Ja by som teda ešte po vzore onej bohumilej skupinky z bakalárskeho elaborátu navrhol slogan doplniť na Cítime sociálne, myslíme ekologicky a veríme v Ala Gorea, ale to už je len taký nápad, nemusí byť realizovaný.

Podstatné je, že si teraz musím v samom sebe utriediť, či je možné myslieť i neekologicky, alebo dokonca protiekologicky, a že ako myslím ja sám. V tom najkrajnejšom prípade verím, a aj si to myslím, že myslím aspoň lojálne neekologicky.

...

Apropós, dnes sa mi podarilo dohnať Podané ruce, na ktoré som si nedávno schuti zanadával, aby sa stavili v umastenej filiálke a do ruksakov si nabalili injekčné striekačky s ich originálnym logom, ktoré počas dlhých letných večerov s kolegami zbierame a potom sa nimi chodíme kochať do preplneného boxu v našej tajnej skrinke.

Sláva.