Ďalších päť dní v srdci korporácie

Na začiatok: za cca dvojtýždňový výpadok skutočného bloGu sa ospravedlňujem. Väčšinu času som totiž strávil mimo civilizácie, prípadne mimo reálneho sveta (čo, ako uvidíte, nemusí byť to isté), navyše som sa rozhodol dopriať Bystríkovi preventívnu prehliadku v servisnom stredisku, kombinovanú s pravidelnými výletmi s trtmi z PPL, pretože tá firma stále nevie vopred zavolať, kedy a či budem k dispozícii, takže mi zatiaľ notebook vozia denne po Brne miesto toho, aby sa aspoň pokúsili so mnou seriózne dohodnúť. Nuž čo, ich boj. Ja teraz až tak neponáhľam.

Za môj offline stav sa veľa neudialo. Výlet s kolegami do Malých Karpát mi opäť odkryl malebné zákutia úrovne ubytovacích, stravovacích a cestovných služieb Made in Slovakia, ako i vcelku jebnuté zmýšľanie ľudí, čo v nich pracujú (česť výnimkám, ale v umastenej korporácii sa za obdobný prístup prichádza o miesto). Na druhú stranu, osobne je mi už dopredu zrejmé, že ak si u niekoho v tejto krajine zaplatím pobyt, vlastne ho tým obťažujem, unavujem a okrádam o čas. A je jasné, že ak si uňho zaplatím i stravu, na večeru bude stredoškolské rizoto (fujky fuj).

Ďakujem, nikdy více. Náladu mi vylepšil až penzión Bob na Prahe 6, kde zvykne umastená korporácia nasáčkovať svojich ľudí, keď zavítajú do hlavného mesta. A hospůdka U kapličky, kde robia ten najlepší steak s omáčkou z červeného vína na svete. Tentoraz som v Prahe strávil päť dní, no bohužiaľ opäť nie okukovaním Sv. Václava, ale intenzívnym zamýšľaním nad tým, čo môžem ako vedúci smeny poskytnúť našim externým (to ako vám) a interným zákazníkom (to ako našim zamestnancom). Diskusie, tréningy a cvičenia mi toho dali nemálo: od efektívnej komunikácie, cez efektívne riadenie až po rozpoznávanie falošných bankoviek, všetkých druhov hasiacich prístrojov či skonštatovanie, že pracovné úrazy delíme na smrteľné, a ostatné. Nuž veru, veľmi optimistické, hlavne, sám by som na to nedošiel.

Najviac prínosnou bola asi návšteva McTovárne na Václavskom námestí, vďaka ktorej som si uvedomil, že vlastne pracujem v takom väčšom stánku s hot dogami. Štvornásobne väčší obrat za hodinu, pre mňa neuveriteľných dvanásť ľudí v kuchyni, stres a nechutný hic. Ale dobre im to šlo, manažeri robili čo mohli, čistota v zázemí ukážková, pravda, ojebávali síce zahraničných hostí len taký fukot, ale tí sa i tak zdali spokojní. Tamojší vedúci sa mi síce pokúsili objasniť ich, citujem, doplňkový predaj v praxi, ale ak chce niekto Big Mac menu s colou a ja mu na podnos bez hlbšej diskusie narvem výhodné extra menu s veľkou colou, veľkými hranolkami, lahodným Vittelom, kečupom a tými odpornými papričkami s tvarom za výhodných 29 Kč, neni to košér a just nie.

Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav.

Napriek tomuto môjmu rebelskému postoju, ktorý sa i v tréningovej miestnosti prejavil napríklad tým, že som silno protestoval, aby sme pri definovaní toho, čo dokáže motivovať nášho zamestnanca, napísali peniaze až ako piate (fakt už netuším, prečo slečna, ktorá bola prvá v poradí, povedala na začiatku, že poďakovanie), som absolvoval nečakane dobre. Rozlúčili sme sa sektom a papierom, na ktorý sme všetci čakali, a hor sa späť do reštaurácií. Aby sme si sladkú teóriu nacvičili v praxi.

Takže čo na záver? Asi nemá význam pokračovať v propagande umastenej korporácie. Tak si aspoň zaspievajme.