Ach, áno, mám 22. Dnes. Už od tretej ráno. Tento smutný fakt mi neváhal pripomenúť celý rad z vás, za čo sa patrí poďakovať. Ďakujem. Z reakcií vyberám (Lemuel! Budú odseky!):
- a nezabúdaj, že o tri roky osláviš štvrťstoročnicu! (kolega yagami, veď počkaj)
- chlapi nestarnú, ale stávajú sa lepšími (či tak nejako)
- nie martw! (máme v slovenčine ekvivalent?) - ja mám v novembri 23
- atď atď.
Svoje životné jubileum som dopoludnia oslávil spacerom na Pradze a už asi od druhej intenzívne nasávam poznatky ohľadne diplomovej práce pri zle vychladenej fľaši neperlivého Aquarelu. Sťažnosť? Nadávka? Ľútosť?
Nie, so svojou momentálnou nespoločenskosťou som mimoriadne spokojný.
...
Včera podvečer na medzinárodnom knižnom trhu. Palác kultúry najprv obídem celý dokola, kým sa mi podarí nájsť ten správny vchod. Vo vnútri asertívne odmietam všetky letáky od usmevavých hostesiek, na kopanie ľudí, ktorí sa drzo pretláčajú davom už dostatok asertivity nemám. Po chvíli zostávam sklamaný: príliš veľa ľudí, príliš málo niečoho, čo by zaujalo. Empik ani Svet knihy žiadne extra ponuky nemajú, v slovenskom stánku len brožúry o Tatrách a v českom drieme akýsi dedo podopretý o výtlačok Havlovho
Odcházení, ktorý som si kedysi kúpil v Respekte. Pre všetkých, ktorí by chceli v živote písať, výborná možnosť nájsť nejaké dôvody, prečo s tým nikdy nezačínať: unavení literáti, ktorých mená vyhlasujú cez mikrofóny, sedia na plastových stoličkách ochotní
podpísať sa; popíjajú kávu z kelímku (áno, viem, že sa správne povie téglik) a zdvorilo sa usmievajú. Odchádzam po hodine. Znudený, otrávený a s bolesťou hlavy.
...
Dnes som v Poľsku presne tri mesiace. Pravda, tak trochu už pripravený podať záverečné zhrnutie, zbaliť sa odísť. Chuť robiť niečo zmysluplné začína byť približne taká veľká, ako piť kofolu na Kunove a Starobrno na Baštách. Ostatne, pevne verím, že v prvej polovici júna sa mi podarí tento aktuálny to-do list úspešne realizovať.
