23.7.08

Východoeurópsky denník VIII.: Syndrom ostatniego dnia wycieczki

Keď som začal písať Východoeurópsky denník, vravel som o strednej Európe ako o milom eufemizme, ktorý vyjadruje našu zrejmú nechuť zostať v našej východoeurópskej minulosti, no zároveň obavu považovať sa za Západ. Dnes s písaním Východoeurópskeho denník končím. Ale som rád, že sme o niečom takom mohli aspoň chvíľu diskutovať.

T-Station pre mňa nikdy nebolo niečo fantastické, jedinečné a neopakovateľné, niečo, bez čoho by som si nevypil ranné kafe, či čo by zásadne ovplyvňovalo môj hodnotový vývin. Fantastickou a jedinečnou však bola jeho snaha nepodliehať klišé, strieľať si z mindrákov a usmievať sa komplexom. T-Station pre mňa nebolo niečo zásadné a veľké; ale zato poctivé a bez pátosu. T-Station bol pre mňa projekt, azda najmenej zaslepený našimi východoeúropskymi zlozvykmi.

Viac na T-Station.sk.

19.7.08

Z Hoffmanovho dennníku

"Mám důvod si myslet, že kolegovi Romanovi Martínkovi zapálil včera nad ránem dveře do domu někdo z vás, neonacistů. Nemá vás rád a říká to nahlas. Já vás také nemám rád, přesněji jste mi odporní a považuji za nutné to napsat, i když samozřejmě nemám jistotu, že se k těmto řádkům dostanete. Deník asi nebude váš šálek kávy, předpokládám, že spíše čtete a sepisujete ty své nacistické sviňárny někde na internetu.

...

Ne že by v této společnosti nebyly problémy, ale pokud jde o vás, nejenže je nevyřešíte, ale sami jste jeden velký malér. Odporný hmyz, který je nejlepší už v zárodku hubit, než se tady rozlezete jako mor.

...

Jste gauneři už od pohledu, a není pochyb, že je nezbytné vás důsledně izolovat."
Ivan Hoffman, List neonacistom.

17.7.08

Zápisky zo života píáristu

Och, áno. Mám teda novú prácu. Nie, nie je to IBM, však by ma tam ani nevzali. Neuvedomujúc si riziká takéhoto kroku mi bolo ponúknuté pekné part-time v istej komunikačnej agentúre, ktorá práve rozširovala svoje PR oddelenie. A to až tak, že členov oddelenia nie je kam usadiť, keďže sa ich počet mnou rozrástol na šiestich. Inu, v súčasnosti riešime túto záležitosť nanajvýš prakticky: jedna kolegyňa sedí na sekretariáte, druhý kolega na IT, ja okupujem dočasne stôl kolegu, čo je na Thassose, pričom sa intenzívne rozhoduje, kam sa mi vsunie aspoň malý stolík. A to teda jedine v prípade, že som ochotný pracovať na svojom Bystríkovi, lebo normálne PC by sa tam už fakt nezmestilo. Ale nevadí, hlavne že máme svoje isté.

Zodpovedný budem za komunikáciu supiš pupiš novej diaľnice, ktorá spojí Brno s Viedňou. Keďže vieme, že Brno je skvelé i Viedeň je skvelá, bude i nová diaľnica skvelá, aj keby ekológov roztrhalo. Však ich aj roztrhá, niečo už na nich vymyslíme. Za týmto účelom momentálne začínam študovať všakovaké mapy a vizualizácie, dnes som presedel tri hodiny na stretnutí, kde mal každý pred menom inžiniersky titul a rozprával veľmi múdro, súdiac podľa toho, že som nie všetkému rozumel. Za týmto účelom sa mienim i ďalej stretávať s ľuďmi, čo hovoria veľmi múdro, a už budúci týždeň ma čaká Ostrava a Praha. Ale zdá sa, že projekt to bude zaujímavý.

Názov mojej funkcie zatiaľ nie je ustálený. Pri pohovore sme sa bavili o akomsi PR asistentovi, ale v mailoch bývam ostatné dva dni predstavený ako PR executive. Osobne sa mienim prikloniť k variante, ktorú budem mať na vizitke, zatiaľ môžte hlasovať, čo by sa vám osobne páčilo viac.

Čo sa sociálna týka, je to zatiaľ bieda - v práci som bol dva dni a nikto ma tam, prisámvačku, nepozná. To neni ako v umastenej filiálke, kde ma z titulu mojej funkcie každé ráno hlasno zdravili, a ak aj nezdravili, tak aspoň v duchu kadeľahšie posielali, ale aspoň že vedeli, kto som. Budeme si musieť na nových kolegov asi najprv zvyknúť, najmä som prekvapený, že sú všetci starší.

I tak ale musím po dvoch dňoch vyjadriť istú spokojnosť. Mám mnohé z atribútov dospelého jobu, od vlastnej firemnej mailovej adresy cez perspektívny služobný telefón, jediné, čo mi chýba, sú stravenky, lebo ja už dlhé roky tvrdím, že ak budem mať stravenky, budem už veľký. Zatiaľ ale stravenky nemám, keďže stravenky sú vec plných úväzkov a ja naplno ešte robiť nechcem.

Ostatne, naplno som robil máločo vo svojom žití, tak na čo s tým začínať?

16.7.08

Východoeurópsky denník VII.: Záruka na radosť

Každý, kto sleduje správy z našej malej veľkej domoviny takmer každodenne, by mohol časom nadobudnúť dojem, že je to predovšetkým náš vzácny a drahý parlament, ktorý si zvolili všetky ako-tak významné renesančné a pokrokové osobnosti, schopné dohovoriť sa ako-tak po slovensky, za onen legendárny pevný bod, z ktorého pohnú zemeguľou. A to spôsobom dosiaľ nevídaným. Vskutku, laik, v problematike nie celkom zbehnutý, by z počtu bohumilých nápadov a ideí, ktoré naši osvietení zákonodarcovia prinášajú svetu, mohol poľahky zneistieť, či viac ako o géniovi autora nevypovedajú skôr o jeho zamlčaných neurózach z obdobia dospievania (našťastie, o správnosti smerovania našej novej spoločnosti už pochybujú len skutoční spiatočníci, duchovní bezdomovci a iné deklasované živly). Ale nie je to také jednoduché: nie, nie sme to len my a nik iný, kto má na tejto modrej planéte patent na blbosť bizarnosti rôzneho druhu snahu urobiť svet lepším. Snaha urobiť svet lepším je totiž fenomén takpovediac globálneho charakteru.

Viac na T-Station.sk.

9.7.08

Východoeurópsky denník VI.: Gavalieri

Keď Róbert Fico začínal jedno zo svojich pravidelných extempore k MDŽ slovami „Vážené dámy, šetrite si potlesk, krajší chlapi ešte len prídu“, nemohol som túto jeho nečakanú sebakritiku nepovažovať za prehnanú, ba až neprimeranú. Sledujúc zástupy nadšených obdivovateliek tohto staroslovenského šviháka, vedel som, že v skutočnosti len odľahčene laškuje s babkami socdemokratkami, ktoré majú jeho vtipy jednoducho rady. Ostatne, kto jeho vtipy jednoducho nemá rád. Ostatne, kto nemá rád Róberta Fica, že. Dva roky ubehli ako voda a naša vzácna krajina sa nafúkla do svojej malej veľkej podoby, ani nevieme ako. Promptne sme zaviedli osvedčené maniere z deväťdesiatych rokov, svižne preobsadili figúrky v úradoch a radách, s mladíckym zápalom revidujeme históriu a jeho excelencii pánovi prezidentovi posielame zákony už po redakčných úpravách, aby si bol istý, že poslanci nielenže myslia, ba i cítia. Čo je však dôležité, pod rukami nám tu za ten čas vyrástol sociálny štát, a to dokonca bez toho, aby to ten štát nejako významnejšie postrehol. Nápady nám nechýbajú a to, čo nám nevyjde, hravo prekryjeme dvojnásobne geniálnou ideou: tak sme veľmi nápadito nahradili bohumilý zámer zblížiť deti s ich vlastnými rodičmi zákonom o spoločných vychádzkach do nočných podnikov, obdobne všetkému ľudu prospešným zákazom telefonovať a počúvať hudbu na priechode pre chodcov. Najdôležitejšie úlohy však pred našimi novými vedúcimi kádrami ešte len stoja.

Viac na T-Station.sk.

2.7.08

Východoeurópsky denník V.: Malá veľká krajina

Naznačil som to už minule: o každom národe existuje mnoho stereotypov a o každom národe sa dá povedať, že mnohé z nich sú viac ako pravdivé. No máloktorý národ dokáže tieto stereotypy tak umne konzervovať pre budúce generácie ako Slováci. Aby sme si rozumeli, mám rád svoju krajinu, najmä pre každodenné istoty a zažitý obraz sociálnej reality, ktorý mi život v nej dáva; neobľubujem prekvapenia a cítim sa lepšie, ak sa deje všetko tak, ako má, a ako to poznám. No ak z nej len na chvíľu odídete (a často ani nemusíte), uvedomíte si, v akom ohromnom zajatí mýtov a klišé Slovensko je, a z koľkých z nich skladá svoj vlastný obraz pred zvyškom Európy.

Pokračuj na T-Station.sk.