Nedeľná chvíľka s internetom (už druhá či koľká)

Aktuálne.sk začalo svoj seriál o osudoch slovenských odsúdených na najvyššie tresty príbehom o priestreľaní sa Polgáriho skupiny z Leopoldova (súvislosť so spustením prvej série Prison Break na Nove a skorým uvedením druhej na Joj pravdepodobne čisto náhodná). Ak sa i vy zaujímate o beštiálnych vrahov, zvrhlých deviantov a iné kúsky našej fauny, dávam do ctenej pozornosti. Samozrejme, ako to už v prostredí slovenského internetu býva, väčšmi obohacujúcou ako samotný text, je diskusia pod ním, tentoraz venovaná téme trestu smrti. Vrelo odporúčam, najmä pre výroky ako zavrieť do koncentrákov a tesne pred vypršaním trestu postrieľať. Sám sa k trestu smrti staviam negatívne, a to najmä preto, že ak má (a to väčšinou akože má) trest smrti predstavovať trest absolútny, ergo najvyšší, nespĺňa na túto charakteristiku moje požiadavky, keďže si osobne myslím, že existujú i tresty vyššie, čiže horšie.

Rudo Hess by pravdepodobne debatu obohatil svojou osobnou skúsenosťou, keby teda žil, že.

...

Sumarizujúc práve končiaci víkend by som sa rád verejne pochválil, že sa mi podarilo i čosi prečítať, i sa čosi naučiť, a dokonca pravdepodobne stihnem utorkový deadline recenzie Opia intelektálov Raymonda Arona na Komunismus a fašismus. Pre intelektuálne vyznenie svojho blogu navyše pripájam i jeden z citátov, hodný zápisu.

"Opovržení, s nímž často intelektuálové pohlížejí na zaměstnání v obchodu či průmyslu, se mi vždy samo zdálo opovrženíhodné. Dívají se svrchu na inženýry či na vedoucí průmyslových podniků, ale v dělníkovi u soustruhu nebo u montážní linky vidí univerzálního člověka, čož považuji sice za sympatické, ale poněkud zvláštní."

Priznávam, že na podobné aktivity som mal čas predovšetkým preto, lebo som väčšinu svojich voľných dní strávil v teple nášho panelákového 3+1. Konečne, s každou ďalšou návštevou svojho rodného malomesta cítim, že Senica sa nevyhnutne mení. Pri dvoch fernetoch v Barake, či ako sa tomu pajzlu pod červeným penziónom hovorí, som zostal mierne prekvapený z počtu východniarov, Poliakov, ale i Čechov (!), pracujúcich v senických fabrikách, krátky pohľad do Rock4ever či 61 mi zase pripomenul, že z mesta sa všetci známi, s ktorými sme kedysi sedávali za jedným (a jediným) stolom v legendárnom Téčku, pomaly vytratili.

Iba tá socha Laca Novomeského v parku mi príde stále tak isto nadživotne chladná.