W Polsce

Tak som teda tu. Po šesťhodinovej ceste vlakom, zaplaťpánboh. EC 104 Jan Sobieski si to väčšinu cesty fičal cez akési stepy, čo mu však v žiadnom prípade nezazlievam, keďže obdobný zážitok, akým bol prechod priemyselnou štvrťou malebných Katowíc, mi ani netreba dva razy pripomínať. No lepšie ako keď prichádzate do Blavy, prisámvačky. Vystúpil som niečo pred piatou popoludní, ale tma už bola ako v riti a kláda taká, že škoda hovoriť. Moja mentorka Olga v našom nenútenom konverzačnom dialógu – o počasí, prekvapivo – skonštatovala, že doteraz bolo celkom fajne, ale neviem či jej mám veriť. Fúka, sneží a prší, odkedy moja noha vkročila na túto zem. Nasadli sme do autíčka jej spolužiačky a v rytme brzda-plyn sme vyrazili na Radomsku. Kde bývam. Ale o tom neskôr. V spätnom zrkadle, k zvyšku karosérie prilepenom izolepou, som sledoval míňajúce sa mrakodrapy (prosím o toleranciu vzhľadom k dávnejšie spomínanému okresnému koeficientu, ktorý vo svojich komparatívnych postrehoch používam), Kasia, z úcty ku mne, pičovala zásadne v angličtine, a ja som, až na reklamu na Alberta, naozaj získal pocit, že som v cudzej krajine.

O nejakú významnejšiu epopej o predsudkoch voči národom a kultúram s obdobným pocitom o prítomnosti v cudzej krajine vás iste v budúcnosti neukrátim, nateraz iba krátko. Áno, i Poliaci si, samozrejme o iných Poliakoch, myslia, že sú to šmelinári, bez ktorých by bolo na Radomskej bezpečnejšie. Áno, bývať s južanskými národmi je naozaj na uváženie, a som aj uvážil krátko po rade Francúza Thomasa, ktorý pri pohľade na moje kľúče v PC miestnosti skonštatoval, že je to jeho stará izba a že ak mi môže poradiť, mohol by som sa odtiaľ pratať as soon as posible. A veru že som neváhal. Dve bájky v zálohe, prvá o potrebe študijnejšieho prostredia pre písanie diplomovej práce, druhá o citlivosti pokožky na plesne, ktoré sa v našej kúpeľni objavili, ani neboli na ubytovacej kancelárii potreba: stačilo spomenúť číslo izby a mohol som sa baliť. Inu, naša povesť nás predchádza. Bývam teraz síce s Talianom, ale s Talianom, ktorý číta knižky a v kuse sedí za počítačom. Nevadí, veru že nevadí.

Mesto nie je vyslovene škaredé, ak teda ste, ako ja, za mesto ochotný považovať sedem zastávok električky od Radomskej k námestiu Charlesa de Gaullea; odtiaľ to zvládam na univerzitu peši za desať minút. Po ceste je dva krát CoffeeHeavan, jeden Subway, dve KFC a jeden Reserved. Nenie to tu sto rokov za opicami, veru že nie.

Zajtra idem do školy. Varšavský systém elektronickej registrácie kurzov na IS nemá, ešte som nestretol nikoho, kto by si cez to niečo zaregistroval; na radu tých, čo sú tu už od septembra mám jednoducho prísť na prednášku, buchnúť do stola a počkať, kým si ma vyučujúci zapíše offline. Mám poľštinu a Základy reklamy, tak sa celkom teším. Aby som len nešomral furt. My, chlapci z malého mesta, si na novoty zvykáme ťažko.