Jarné juchú

Stály čitateľ si iste spomenie na obsesiu mňa a niektorých mojich kamarátov čas od času navštíviť nejaké to alternatívno, dať šancu nebežným hudobným žánrom, vyraziť za dredáčmi, skrátka, byť tak trochu in tým, že nie som in. Či ako to bolo. A tak som sa rozhodol po týždni strávenom v Nescafé, Rock4ever, City cafe a 3péčku, využiť prítomnosť v Senke opäť na niečo netradičné. Po neslávnom vystúpení nášho okresného hoperského dorastu sme sa tentoraz odobrali na Kunov k Sousedom, kde o nejaké to alternatívno rozhodne nie je núdza. Konalo sa tradičné Jarné Juchú. V protiklade s ostatnou skúsenosťou, kedy sme si na rapový koncert nevybrali práve tie najlepšie outfity, sme tentoraz nezaháľali; Miška si vzala korále, ja som si po štvrtkovej brnenskej noci u Tukana, Zlatého meča a Lamplota, nestihol umyť vlasy. Pravda, k tomu, aby som celkom zapadol, mi chýbala pravá punkerská kožená bunda a okopané baganče, ale i tak, lepšie ako nič. Upaľovanie Moreny sme síce nestihli, začiatok koncertu už ale áno.

Bohužiaľ.

Prvou v poradí bola totiž kapela Gaťe. Neviem, či môjmu prvému dojmu ublížil viac bubeník, ktorý mal tvár zakrytú vlasmi, či reflexné vesty, v ktorých kapela na pódium vystúpila. Ale už od pohľadu som sa nemohol zbaviť istých zdravých predsudkov voči týmto umelcom. To, čo nasledovalo, ma však dohnalo na pokraj úzkosti. Hudobná produkcia sa čo do kvality v zásade vyrovnala mojej naplno prežívanej skúsenosti s tureckým discom, ktoré sa čo chvíľa ozýva z vedľajšej bunky na Radomskej; žánrovo by som ju však priradil k výstavbe bytového jadra našich susedov v Lískovci v lete minulého roka. Po prvých dvoch, údajne inštrumentálnych skladbách, sa naplnili obavy niektorých z nás, že niekto z kapely bude i spievať. Och, áno. A dokonca v maďarčine, ako som si po celý večer myslel. Až dnes, keď som si kapelu vygooglil, som zistil, že sú zo Svidníka, a teda to, že som nerozumel 90% textov, musím dať za vinu ozvučeniu. Kapela hrala hodinu, česť si nezachránila ani prekvapivo sebakritickou skladbou s refrénom Mal som radšej zostať doma, a keď publikum, ktoré sa od začiatku trocha preriedilo, ich návrh na nejaký ten bonus prijalo viac ako vlažne (Oni: Dáme ešte? Miška: Čo ti jebe?), organizátori z Čajovne koncert šmahom ruky ukončili.

Už v minulosti som vedel oceniť, keď predskokan koncertu podá výkon, ktorým navodí netrpezlivé očakávanie toho, kto príde po ňom.

Tentoraz najmä preto, že nasledovali moje obľúbené Kvety Nikotínu, i keď uznávam, že i tento druh hudby je tak trošku výrazne menšinový. Na webovej stránke si pokojne stiahnite zopár skladieb, ak sa vám nebude páčiť, s úctou mi vylezte na chrbát. Napriek tomu uznávam, že skutočne, objektívne a nepopierateľne najlepšia bola Hudba z marsu, ktorú akiste niektorí z vás poznajú. Výberové vibrácie boli myslím celkom veľký hit, ale zazneli i lepšie kúsky, pri ktorých sa to pred pódiom konečne zaplnilo. Aj v tomto prípade si môžte čo-to posťahovať do mp3 prehrávača či iPodu. Sčítané, podčiarknuté: večer hodnotím pozitívne, a to napriek tomu, že pivo za veľa nestálo, záchody smrdeli, bola tam kláda a Gaťe hrali fakt celú hoďku; zabavil som sa ako už dlho nie.

A v pondelok, juhuhu, opäť Varšava.