PROMOCJA: Igelitky do každej rodiny!

Ostatný týždeň začala moju krehkú dušu intelektuála trápiť nová kultúrno-etická otázka. Nie, nebudem písať o KDH, Vladimírovi Palkovi, ani drbnutých diskutéroch na sme.sk, ktorí pod článkom o oznámení kandidatúry kolegyne Radičovej o nej píšu ako pani Kohnovej. A nie, témou nebude ani odpor voči detvákom z Lískovca, s ktorými som, mimochodom, ja svojho času nemal vážnejšie nezhody, ani nič iné, pseudozávažné etc. (Napriek tomu svojich vzácnych kolegov zo spriatelenej blogosféry srdečne zdravím.) Už roky rokúce ma trápi totiž otázka iná, otázka nanajvýš naliehavá, otázka, ktorá si volá po mohutnej prezentácii môjho skromného názoru: je to totiž tzv. otázka igelitiek.

Áno, áno, áno: Preč s nimi!

Vskutku nebudem preháňať, ak poviem, že nič iné tak odporné ako igelitky ľudstvo nevymyslelo za celú svoju neslávnu históriu. Chápem istý ich praktický význam, najmä pri prenose tovaru a vecí z miesta A do miesta B, avšak ochotný som to tolerovať maximálne v tom prípade, ak je oným miestom A obchod a miestom B domov, pričom zvolená cesta medzi týmito bodmi musí byť čo možno najkratšia, najrýchlejšia a podľa možností so zárukou, že na nej nestretnete iných ľudí. V žiadnom prípade nie je možné igelitky používať na prenos tovaru a vecí na iné miesta, ako napríklad do školy, do práce, či prosto len tak, že aby bolo kam uschovať. Týmto srdečne zdravím kolagu yagamiho, však on vie.

Otázka igelitiek je totiž nanajvýš naliehavá predovšetkým z estetického uhla pohľadu; načim je asi pripomenúť, že môj odpor k igelitkám nie je v žiadnom prípade ekoteroristického rázu a fakt, že proti igelitkám protestujú okrem mňa pravdepodobne i ekoaktivisti, je úplna náhoda, naozaj, ja za to nemôžem a verím, že s nimi v inom kontexte nebudem dávaný do súvislosti. Skrátka, je smutné, že igelitky spôsobujú roztápanie ľadovcov či ozónovú dieru či kieho frasa, ale na môj praktický život má väčší dosah ich zvrátený vplyv na kultúru spoločnosti. Od igelitky skrátka nie je ďaleko k bielym ponožkám v mokasínach, či všeobecne iným, oveľa závažnejším prehreškom čo sa ponožiek týka.

Ale k veci.

Bol som totkaj v protiatómovom kryte. Ako všade na univerzite, i tu si potrpia na zamestnávanie šatniarok, u ktorých si (a zadarmo), môžte, resp. musíte odložiť sako či kabát. Je to tu skrátka in a podľa môjho skromného odhadu Varšavská univerzita zamestnáva viac pracovníkov v šatniach ako na katedrách. Ale nuž, nemám s tým závažnejší problém, je to celkom praktické. Žiaľ, tento týždeň vošlo do platnosti nové nariadenie, dľa ktorého si nemôžte do priestorov knižnice a študovní vziať vlastnú tašku. Ani notebookovú nie. Všetko, čo si myslíte, že budete počas štúdia potrebovať, je treba vziať si do rúk. Že problém. Najmä ak máte notebook, päť kníh, notes s poznámkami, ceruzky, perá, vreckovky a obľúbeného plyšáka. Predstava, ako s touto výbavou jebnem na schodoch, je vskutku skvelá. Ale ajhľa, Biblioteka uniwersytecka má pomoci. Do študovní je totiž možné vojsť, ak si veci vkusne uskladníte v igelitke. Ktorú si môžte buď zakúpiť za 20 grošíkov priamo v šatni, alebo, a to už je naozaj nechutné, tiež priniesť z domu.

Zajebiście.

Mám doma už tri. S logom knižnice. Ľúto mi vyhodiť, veď viete, ľadovce a diera. Tak ak by ste mali záujem, rád zašlem. Účtujem len poštovné a balné.