Ako sa na Klácelkách halušky varili (a iné dobrodružstvá Pejska a Kočičky)

Na poli národnej kultúry sa ostatný týždeň udialo veľa vecí. Jednak mala premiéru slovenská verzia úspešnej českej telenovely Ordinácia v ružovej záhrade, čím zaplesala nejedna dušička príbehuchtivej slovenskej ženy, jednak bol za účasti nacionalisticko-socialistickej verbeše schovanej za masku národnej a štátnej elity otvorený Biely slon, čím získali slovenskí umelci priestor, kde môžu pri naleštených bielych kachličkách nariekať nad tým, že nie sú schopní pritiahnuť na svoje hry adekvátny počet divákov ochotných tolerovať, že tie hry za návštevu možno ani nestoja. V hanbe nezostalo ani slovenské osadenstvo kolejí Klácelky. Po piatočnej porážke slovenskej hokejovej reprezentácie pred brnenským česko-slovenským publikom sa totiž niekoľko jednotlivcov rozhodlo zachrániť našu národnú česť tým, že pre hladné české krky navarí bryndzových halušiek.

Úlohy to neľahkej sa zhostili predovšetkým Maťo s Fetem. Po vzore iných slávnych dvojíc, narýchlo spomeniem azda len Pejska a Kočičku, Maťka a Kubka, či Pata a Mata, nakúpili všetko potrebné a pustili sa do diela. Zapojili niekoľko nešťastlivcov, čo sa motali okolo, a už sa šúpali zemiaky, strúhali na strúhadle a hnietli do cesta. Približne v tejto fáze, mohlo byť niečo po ôsmej, som na scénu vracajúc sa z práce vstúpil ja. Našúpal dva tri zemiačky, odbehol zakúpiť niečo dobré do non-stop okienka na Úvoze a hneď na to sa vrátil pozrieť, ako dopadla prvá várka. A prvá várka dopadla dobre. Z výšky meter osemdesiat priamo do záchoda. Cesto, ktorému Maťo a Fete nedopriali vajíčko, totižto svoju budúcnosť s bryndzou nespojovalo. Nakoniec sme ale dali všetko dohromady, všetkým chutilo a všetci boli spokojní.

Slovenská česť je teda zachránená, nemusíte sa báť.

...

Behom ostatných dní som si ja osobne užíval jar. Predovšetkým v pondelok, keď som si doprial deň mimo umastenej filiálky, aby sme sa na stretnutí s našou bývalou šéfkou vyhrievali na popoludňajšom slniečku na Baštách pod Petrovom, ale i včera, pri našej obľúbenej okružnej jazde Tukan-21-nočný rozjazd. Na záver som sa dozvedel, že by som sa mal viacej snažiť, aby ma ľudia mali radi, čo som komentoval tým, že sa k väčšine správam viac menej slušne a korektne a už to je výkon, ktorý ma vyčerpáva viac ako značne. Jednať tak, aby ma iní milovali, by už bolo nad moje sily. No a potom už sme len dopili posledný pohár a šli spať.

Domov som prišiel popoludňajšou Hungariou. Chvíľu som si u Mišky žehlil svoju neschopnosť dostáť sľubom, ktoré dávam, s mamou čekol, čo je nové v senickom Tescu a večer na prechádzke so psom rozmýšľal nad tým, čo robiť, aby ma ľudia mali radi.

Doteraz som si totiž myslel, že v zásade stačí byť sám sebou.

Alebo aspoň to, že som sám sebou, dobre hrať.

...

Najkonzervatívnejší lesklý plátok v slovenských trafikách vyšiel tento týždeň s Homerom Simpsonom na obálke.

Vzhľadom k tomu, že odmietam čítať Žurnál, pretože nič také nudné som v rukách nedržal od doby, čo som čítal Freudovu Nespokojnosť v kultúre, som vcelku rád, že ma Štefan Hríb s Martinom Hanusom ešte dokážu prekvapiť. Dokonca príjemne.