Úvod do komunikácie, lekcia druhá: Čo doboha je na tom slogane také super?

Nerozumiem, čo všetci vidia na starom volebnom slogane nášho starého uja. Áno, tom s tým myslím národne a cítim sociálne. Už samotný originál je podľa mňa zúfalý, pretože ja osobne nejako nedokážem identifikovať, či sú moje myšlienkové pochody dostatočne národné, alebo či sa dá myslieť aj nenárodne alebo protinárodne, alebo, nedajbože, menšinovo. Iba sa tak trošku snažím sám seba upokojiť, že keď už, tak myslím aj v tom najkrajnejšom prípade lojálne menšinovo, akoby sa vyjadril súdruh Fiko.

Hlavne ale nerozumiem tomu, prečo sú niektorí jedinci ochotní tohto sémantického zmetka ďalej recyklovať. Spomínam si, že keď som písal svoj bakalársky elaborát o slovenskej krajnej pravici, pridala jedna z tých bohumilých skupiniek k ujovmu i niečo svoje, aby nakoniec mohli zodpovedne predstúpiť pred publikum s tým, že nielen myslia národne a cítia sociálne, ale aj veria v Boha. Dneska si to surfujem po bleskovách, zistím, že sa mladí ľavičiari rozhodli odteraz volať Mladí ľavičiari a k tomu si do vienka darovali slogan, bum, že Cítime sociálne, myslíme ekologicky. Ja by som teda ešte po vzore onej bohumilej skupinky z bakalárskeho elaborátu navrhol slogan doplniť na Cítime sociálne, myslíme ekologicky a veríme v Ala Gorea, ale to už je len taký nápad, nemusí byť realizovaný.

Podstatné je, že si teraz musím v samom sebe utriediť, či je možné myslieť i neekologicky, alebo dokonca protiekologicky, a že ako myslím ja sám. V tom najkrajnejšom prípade verím, a aj si to myslím, že myslím aspoň lojálne neekologicky.

...

Apropós, dnes sa mi podarilo dohnať Podané ruce, na ktoré som si nedávno schuti zanadával, aby sa stavili v umastenej filiálke a do ruksakov si nabalili injekčné striekačky s ich originálnym logom, ktoré počas dlhých letných večerov s kolegami zbierame a potom sa nimi chodíme kochať do preplneného boxu v našej tajnej skrinke.

Sláva.