Asertivita do vrecka

Okrem zemiakového šalátu a ponožiek v sandáloch celkom principiálne nemám v obľube jedincov, ktorých interne nazývam piče (dopredu verím, že sa v texte nespoznáte). Precíznejší anatomický rozklad pojmu nechám na príhodnejší moment, vrhnime sa rovno na príklad. Piča prichádza do knižnice zásadne s telefónom prilepeným k uchu. Suverénne ignoruje otravný šepot, ktorým sa dohovárajú ostatní naokolo, a so svojou kámoškou, ktorá bude mimochodom vynikať tými istými charakterovými črtami ako naša hlavná hrdinka, a teda je možné nazvať ju tiež pičou, veľmi otvorene debatuje o svojich problémoch na úrade/na skúške/v posteli (nehodiace sa škrtnite). Prejav je našťastie dostatočne ozvučený, čiže tému rozhovoru tej vašej piče istotne rýchlo zistíte.

Telefonát je dlhý ako bežný výklad o kultúrno-antropologických sračkách nášho obľúbeného docenta, ale keďže ste prišli do knižnice pravdepodobne študovať, čo je činnosť vcelku časovo náročná, dočkáte sa jeho konca. V tej chvíli sa do hlbín vedy ponorí i piča, i keď vzhľadom k jej mentálnemu vybaveniu k tomu nebude potrebovať žiadnu veľkú výstroj, ale jej pokojne postačia plutvy a šnorchel. Jej koncentráciu na lúskanie záhad sociálnych vied však preruší sám učinený diabol. Kopírka (známejšia pod ľudovým názvom Xerox). Kopírka bliká a svieti, chrústa listy s textami spoločensko-vedných teoretikov a to piču prosím pekne ruší. Nervózne sa vrtí na stoličke a špicľuje, koľko toho ešte bude.

Keď som už takmer pri konci, nevydrží to.

-Kolik toho ještě máš?

Zatvorím knihu, z tašky vytiahnem čosi, čo som už robiť nechcel, ale keďže mám ešte chvíľu, ktorú som ochotný venovať tejto sympatickej slečne, neváham a spokojne sa usmejem.

-Ešte dosť.