Nuž, každoročné predsilvestrovské mecheche so spolužiakmi zo strednej máme za sebou. Len o málo to bolo iné ako minulý rok, snáď iba preto, že to bolo komornejšie; prišlo myslím pätnásť kusov, čo ale z celkového počtu 26 predstavuje stále väčšiu polovicu. Inak ale úplné dejá vu. City cafe v tzv. pokuse o vianočnú atmosféru (ale i tento pokus dostal na frak, keď som tam omylom rozdrbal pohár s pivom), šablónovité dialógy o postupne získavanom vzdelaní a rozšírených životných obzoroch, tentoraz okorenené o niekoľko diskusií ohľadne partnerov, hypoték a vhodnom veku pre tehotenstvo, a takmer hmatateľný pocit, že o väčšine zúčastnených vlastne už nič neviete.
Akurát, vlastne, tentoraz sa i pán kolega triedny dostavil. Po minulé roky ho prekvapila snehová kalamita, alebo sa k nemu nedostal e-mail, no včera to zvládol. A tak mohol náš drahý stredoškolský kolektív žoviálne klábosiť takmer až do jednej hodiny nočnej. Letmý pohľad kolom dokola do tvárí zúčastnených pritom mohol naznačiť, že sme sa zmenili, pri hlbšej analýze našej sociálnej reality ale nakoniec každý z nás dospel k tomu, že sme vlastne stále tam, kde sme boli. Je to ako s umelým vianočným stromčekom, ktorý každý rok už ozdobený vyťahujeme dedovi z krabice: tie roky sa na ňom už podpísali, ale smrdí stále rovnako.
Skrátka a dobre, občas som mal pocit, že mi na krk dýchajú deväťdesiate roky. Každoranná dvadsaťminútová cesta do školy, makové koláče z pekárne pri Gymnáziu, nevkusná železná skrinka s prezuvkami, ktoré už od pol ôsmej kontroloval môj učiteľ informatiky, denne dochádzajúci do Senky z Borského Mikuláša na bicykli, a najmä mizéria strednej školy plná malomeštiakov a zmrdov.
Odišli sme slušne.
Mne sa konečne podarilo prečítať nápis na spolužiakovom tričku (toto 3čko ma oprávňuje prísť domov v akomkoľvek stave, M.E.M. by mal radosť, že je to ešte v móde), podali sme si ruky a každý šiel svojou cestou.
Ja domov. Piť ďalej sa mi nechcelo.
Ako dostať knihy z Kindle do inej čítačky
1 year ago
4 comments:
Och poznáme my toto veľmi dôverne. Celkovo je naša sociálna sieť voľajako v rozklade. Z gymnaziálnych spolužiakov napodiv každý svojho života si hľadí - manželstvá, tehotenstvá, atp. - no škoda hovoriť. A celý sa cítime byť nejako vykorenený - stredná škola dávno skončila, pražskí spolužiaci sú v Prahe a tiež majú svoje životy a vo Fairfaxe sa s nikým až tak veľmi nebratáme. Čo máme robiť?
som presvedceny, ze mojej generacii chybaju ritualy. myslim tym piatkove stretnutia v jednej a tej istej kaviarni, pondelkovy futbal alebo nedelna bohosluzba: opakujuce sa rutinne socialne kontakty, ktorych nepisanym pravidlom je v kazdom pripade ucastnit sa.
obavam sa, ze potom sme casto odsudeni na umelu socializaciu so spolubyvajucimi z internatov, pracovne teambuildingy, prip. domaci alkohol.
ale to len taka uvaha.
To je isto pravda. A tá absencia rituálov a nejakej tej prirodzenej komunity (inej než rodiny) môže byť do istej miery dôsledkom toho, že dnes sa nerodíme, neštudujeme, nepracujeme a neumierame v tom istom meste/dedine/dome. Čo je samozrejme dobrá vec, len so sebou prináša aj toto Lafcadiove vykorenenie.
Aspoň že ten domáci alkohol nám nik nezoberie.
nuz, musim suhlasit, najma s tou pasazou, ze je celkom na mieste, ak nestudujeme, nepracujeme a neumierame v tom istom meste. nic proti Senke teda, ak uz niekde zhnit, tak preco nie prave tu, ale...
pamatam si, ze snad este prvy rok na vysokej sme sa kazdy piatok stretali v jednom malom pajzli s krbom. potom sme vsak zacali pracovat, ja som sa tiez blizsie primknul k Brnku, a vzal to cert.
och, nostalgia.
Post a Comment