Niekoľko postrehov

Víkend trávim v Senke. Odmysliac si piatočné zbúchanie mimoriadne nudného textu o právomociach českého prezidenta, doteraz som tento čas veľmi utešene investoval. Do seba teda. Krátko som obehol niektoré senické lokály, väčšina ma bohužiaľ opäť sklamala, v sobotu sa mi podarilo i nejakého Cimrmana znovu pozrieť a dnes sa už pol dňa babrám s facebookom. Veľmi zaujímavé, i keď obdobné stránky pochádzajúce z nemeckého kultúrneho prostredia získajú človeka svojou jednoduchosťou, pokrok nezastavíš. Čiže ak by niekto chcel, nech nájde.

...

Mesto ako také v mnohom neprekvapí. Piatočný obed v reštaurácii kedysi s veľkou pompou otváraného hotela Arli sa mi znechutil nielen prítomnosťou poľských robotníkov v outfite značky maliar - natierač, špinavými obrusmi či mastným jedlom, ale i rétoricky neprepracovaným ospravedlnením slečny čašníčky po viac ako neprimeranej čakacej dobe (citujem: Omlúváme sa). V ten istý večer sme opäť obehli preplnené senické bary, aby sme - za Boha naviem z akého dôvodu - pili Tatranský čaj na oldies diskotéke v Rock4ever. Aby sme si rozumeli, Tatranský čaj sme pili za Boha neviem z akého dôvodu, proti oldies diskotékam v Rock4ever v zásade nič nemám. Veľa si z tej noci nepamätám, iba viem, že mi niekto daroval kľúčenku za počet vypitých pohárikov a že som, našťastie, odmietol pokračovať v typicky zakaprovacom Desperade.

...

K Lemuelovmu aktuálnemu top 5 sa vyjadrovať nebudem, keďže niektoré albumy z jeho výberu si rád nechám odporúčiť a vypočujem v skorej dobe, iba pripomeniem, že mi celkovo príde zaujímavejší ako najnudnejšia akcia roku, ktorá si, pri všetkej drzosti, dala za cieľ taktiež nejakým spôsobom mapovať hudobnú scénu. Posúďte sami. Och.

...

Slávika som síce vynechal, bohužiaľ to isté nemôžem povedať o ostatnej Srvátke. Chápem nedávne Shootyho rozhorčenie nad týmto televíznym kusom, konečne, nad reláckou, kde vystupuje čivava ako relevantný spolumoderátor (a priznajme si, že najmä vďaka výkonu Eriky Judíniovej, to psíkovi celkom ide), mám isté pochybnosti, môj problém s dramaturgiou celého programu je však nasledovný.

Zobrazovanie tzv. prominentov, medzi ktorými, žiaľ, v ostatnom čase vystupuje i nacionalisticko socialistická chamraď, či jej sponzori, mecenáši a iné násosky verejných rozpočtov, bez patričného kontextu, vytvára pred publikom dojem, že medzi Aničkou Belousovovou a trebárs Milanom Lasicom v podstate nie je žiaden rozdiel. Keďže obaja chodia na rovnaké akcie a obaja sa na nich kŕmia šunkovou rolkou s cesnakovou pastou, oddeľuje sa od pani Anny jej politická funkcia, a vďaka obrazu milej dámy, ktorá s Judíniovou štebotá o nových šatách a štúdiu angličtiny (z ktorého sa nedávno uliala), z nej médium konštruuje absolútne prirodzenú súčasť spoločenského diania, ba by sa až žiadalo povedať, človeka. To osobne je pre mňa do značnej miery neprijateľné.

Z tohto istého dôvodu som bol celkom sklamaný z nedávneho Krausovho vedenia debaty s Mečiarom v Bez obáv, prosím!, kde síce zaznela jedna vtipná otázka na Elektru, pri ktorej si Kraus nasadil hokejovú helmu, no inak to celé vyznelo jalovo a pre Mečiara viac ako pozitívne. I Mečiar z nakrúcania odchádzal ako človek, a nie ako politik zodpovedný za konsolidačný regres a režim hybridnej demokracie z rokov 1995-98.

Aby ale sme si boli na čistom, to neznamená, že by to média robiť nemali, alebo že by sme ich mali v tomto smere regulovať. Znamená to iba, že ja na druhú stranu pripomínam, že chamraď zostáva chamraďou a krava kravou, i keď študuje angličtinu či sa napcháva šunkovou rolkou s cesnakovou pastou.

Tak.