Posledné dni v Brne

A veru plodný začiatok týždňa: nielenže som odovzdal, čo som odovzdať chcel, strávil nejakých tých zopár hodín v korporátnom kurníku a nechal si u oborovej Erazmus koordinátorky potvrdiť Learning Agreement do Varšavy s absolútne šialeným zoznamom predmetov z všakovakých katedier a inštitútov, keďže Institute of Political Science má zatiaľ vypísaný len jeden jediný kurz v angličtine (und noch ein Kurs in Deutsch, aber das ist nichts für mich); ale sa mi podarilo i útržiť prvé Áčko v magisterskom štúdiu na základe priamo na hodine písanej eseje na tému Židovská otázka vo funkcii interpretácie komunizmu a fašizmu (štyri strany, 75 minút, ešte teraz ma bolí ruka, čo nie som zvyknutý takto bez technickej podpory písať), či dohodnúť všetko podstatné pre tradičnú predsilvestrovskú stretávku mojich vzácnych spolužiakov zo strednej. Opäť sa budem opakovať, keď poviem, že síce podobné akcie až tak veľmi nežeriem, ale sme z malého mesta, viem čo sa patrí a aspoň bude zábava.

Typický konverzačný model z ostatného mecheche pred rokom hádam stojí za pripomenutie:

On: Dušan, a tebe sa ako vodí v škole?

Ja: Dobre sa mi vodí, dobre. A tebe ako?

On: Aj mne dobre.

(hmm hmm hmm)

On: A čo vlastne študuješ?

Nuž teda.

...

Dojemne a srdcervúco sme sa včera piati čoskoro bývalí členovia mngr teamu na Kohoutoch rozlúčili s pracovným kolektívom, dokonca sme dostali i darčeky, boli i príhovory a čapkalo sa, no a potom sa šlo piť. A nálada bola smutná i veselá, ale všetkým nám bolo fajn, a to i napriek tomu, že som bol jedným zo svojich vzácnych kolegov a drahých kamarátov označený za hypochondra, keďže si sťažujem na chrípku a nemám ani horúčku, aby mi ešte pripomenul, že kladný vzťah k pivu nepatrí k vyššej spoločnosti, ku ktorej by som sa chcel niekedy hlásiť, keďže pivo pije len lúza, keďže sú to, a to si nedovolím necitovať, chcanky. Nuž ale ja som nepil len pivo, ale som typicky zamixoval obľúbenú sadu pivo víno limo, čiže citrus a zlatý jelzin, a domov som sa dostal o pol štvrtej a to som bol ešte rád, že som sa dostal.

A veru plodný začiatok týždňa. Iba neviem, ako s takto dôkladne pozametanou hlavou napíšem šestnásť, áno, šestnásť strán na kultúrno-antropologické sračky, ohľadom nejakej gorilej ruky či čoho.



Záľuba pána docenta v opiciach je skrátka neprekonateľná.