A predsa!

Keď som sa tak zamyslel počas mojej dvojhodinovej cesty osobáčkom do Brna (áno, toto bola narážka na nový cestovný poriadok platný od 9.12.), aj by možno bolo o čom písať. Predovšetkým by bolo vhodné sa takto pekne verejne ospravedlniť kolegovi yagamimu za to, že jeho ctené meno bolo na týchto stránkach tak hanebným spôsobom pošpinené ohľadom súvislosti jeho nového designu s nejakou formou ekologickej aktivity, ako i za to, že som prezradil, že sa svojou cenou z vianočného večierka chváli, kade chodí. Nebol z toho práve odviazaný. Nuž, verím, že prijme moju úprimnú ľútosť nad týmto skutkom.

V každom prípade, neblogovalo sa aj z tej príčiny, lebo sa učilo, a ešte sa aj učiť treba. Počas víkendu som zbúchal text na Militantnú demokraciu, s ktorým som ak nie spokojný, aspoň sa zaňho nehanbím. Kolégiu v ňom ozrejmujem, že síce obmedzovať práva nepriateľov demokracie nie je sranda, ale v konečnom dôsledku je to vec do istej miery z bezpečnostného hľadiska nutná, a že sme k takémuto typu ochrany demokracie boli najbližšie v rokoch 2005 a 2006, kedy sa ráčili porúčať kolegovia z SP. Na pamäti by sme totiž mali mať to, čo nám po sebe zanechal kolega Jóži Goebels a jemu podobní už v dvadsiatomôsmom:

„Vstupujeme do Říšského sněmu, abychom se ve zbrojnici
demokracie o ní postarali jejími vlastními zbraněmi. Stáváme
se poslanci Říšského sněmu, abychom ochromili výmarské
smýšlení s jeho vlastní podporou. Když je demokracie tak
hloupá, aby nám za tuto medvědí službu dala volné jízdenky a
diety, je to její věc…“

(citované podľa textu Petra Černého Právní prostředky
ochrany demokratického státu).

A to naozaj ani nie je sranda, ani nič iné.

...

Update 21:36.

Buch. Varšava kýva. Podľa bratových referencií mi dnes v schránke pristál Letter of Acceptance.