Čo týždeň dal

Na chvíľu si odskočím od vyrovnávania sa s ťažkým údelom študenta kultúrno-antropologických sračiek, ktorý nemá akiste nič lepšie na práci, len prečítavať zbytočne dlhé a obsahovo pochybné texty plné táranin a rečí o všakovakom determinizme, konštruktivizme a štrukturalizme, ktoré každý jeden hovoria to isté, ale nato potrebujú vlastné masturbácie nadrvených cudzokrajných termínov a sparchantelých novotvarov. Rovnako chvíľu nechám na pokoji i debatu o hybridných režimoch, v ktorej moji vyučujúci chudáka Larryho Diamonda zopsuli až bieda. Pravda, nového nič moc nie je, ale ak iní masturbujú, netreba mať výčitky.

Oslávil som Silvestra, teda nie sám, ale za účasti hojnej skupiny návštevníkov našej vidieckej chalúpky. Musím priznať, že napriek tomu, že som tento rok už naozaj chcel na hory, sa nám to celkom vydarilo. Mali sme krb a veselú náladu, celkom homogénnu spoločnosť a dostatok šampanského, teda sektu, aby sme terminologicky nešliapli do hovien, do ktorého ani nebolo treba celaskonu pridávať. Spať som išiel o piatej, no keďže som - poprvé - mal na druhý deň vstať okolo deviatej a - podruhé - spánku predchádzala zbytočne dlhá diskusia ohľadom právnych prostriedkov ochrany demokratického štátu s kamarátom právnikom, zapisujem si to ako prvú vážnejšiu chybu v novom roku.

Druhou vážnejšou chybou bolo podcenenie fyzikálnych vlastností popola z krbu, najmä čo sa týka uchovávania tepla, následkom čoho som po vyčistení ešte musel vonku trošku hasiť dýmiaciu sa popolnicu. Nuž. Vykročil som správnym smerom.

Po triezvom zhodnotení reality svojho takmer dvojtýždňového pobytu v Senke, počas ktorého som sa o štúdium ani neobtrel, som radšej zbalil svojich pár sliviek a odišiel do Brna. Nie som síce bohatší o väčšie zážitky, ale sa ráta, že piatok som strávil v knižnici, večer zase u Tukana, a ráta sa asi aj to, že som jedným očkom videl filiálku umastenej korporácie, čím sa, žiaľ, môj odpor opäť len prehĺbil.

Na záver, doplním ešte spoločný čitateľský denníček o svoj príspevok k modernej slovenskej próze, ktorú sme si všetci pozérsky nakúpili v rámci - optikou dnešných vedomostí už celkom pochopenému - funusu Kolomana Kertésza Bagalu.

Nenazrel som ešte do všetkého, ale celkový dojem už môžem označiť za tristný. Kapitáňovej Samko Tále bol originálny prvé tri strany, potom to už začala byť nekonečná znôška banalít, ktorej chýbal, v próze občas žiadaný, dej. Detektívka Nech to zostane v rodine na tom už bola lepšie, vyústenia deja bolo prekvapivé, i sa to čítalo dobre, ja by som teda možno čakal, že verdikt súkromného detektíva bude založený viac na dôkazoch ako na dojmológii, ale ako odpočinková literatúra, budiž. O Silvestrovi Lavríkovi sa mi ani nechce nič písať, keďže Allegro Barbaro sa mi z väčšej časti v minulosti skutočne páčilo, ale čo si chcel Perokresbou dokázať nepochopím. Moje už vyššie spomenuté volanie po deji, alebo aspoň jeho náznaku, alebo aspoň kúsku akokoľvek lacného príbehu s pointou sa pri tejto knihe stávalo mottom môjho čitateľského zážitku; pravda nie nadlho, lebo dočítať som to odmietol. Villa Lola pravdepodobne vďaka tomuto textu zhnije v poličke. Aké veľké bolo sklamanie, keď sa i Eman Erdélyi, ktorého poznám už z reklamy a mal som s ním v minulosti pripraviť rozhovor pre jeden lesklý časopis, kým teda šiel do kytičiek po prvom čísle, s Marekom Vadasom zaradili k Lavríkovi z úplne rovnakých príčin.

Čo mi zostáva: Klimáček, ktorý ma včera chytil, tak verím, že sa to nedodrbe, Vadasov Liečiteľ, ktorého ale vzhľadom k Diablovi pod čapicou budem čítať podmienečne, a Márius Kopcsay. Budeme vidieť.