Východoeurópsky denník IV.: Ako som nám uhájil Jánošíka

Bolo to na ceste z Gdaňsku do Varšavy. V krajine končil dlhý víkend, prvého bol totiž štvrtok a Sviatok práce, tretieho, v sobotu, Deň prvej poľskej Ústavy z roku 1791, ktorá je, mimochodom, po americkej druhou najstaršou písanou ústavou na svete. Cesta bola lemovaná bielo-červenými vlajkami a zástavami, vyvesenými bežne i na domoch obyčajných Poliakov či z okien ich ošuntelých panelákov. Na deň medzi 1. a 3. májom totiž vláda vymyslela dzień flagi polskiej, to aby sa náhodou nebodaj nešlo do práce – ale pamätám si, že samozrejmosť, s akou štátne vlajky viali i pred starými barakmi v najzabudnutejších dedinách, ma vtedy prekvapila.

Po jednoprúdovej ceste sme sa posúvali rýchlosťou asi 20 kilometrov za hodinu, všetci sa práve vracali do hlavného mesta od mora, Mazúrskych jazier a zo Zakopaného. V Poľsku prakticky nie sú diaľnice, cesty tak boli upchaté a nám celá výprava trvala takmer dvanásť hodín. Vonku bolo chladno, mám pocit, že aj mrholilo – viem, že to asi nie je dôležité, ale občas rád spomínam detaily, dáva to príbehom zdanie akejsi autenticity. Čiže dajme tomu, že mrholilo; vonku viali tie vlajky, začínalo sa stmievať, bolo 4. mája roku pána 2008 a poľské cesty boli plné nervózne sa posúvajúcich áut. V ten deň som nám uhájil Jánošíka.

Viac na T-Station.sk.