Videné Sony Ericssonom W910i

Takáto je počiatočná idea - a nutné priznať už na úvod, že, podobne ako všetky veľké myšlienky, nie je z mojej hlavy - pridávať na facebook denne jeden obrázok mizernej kvality a plytkého obsahu zachytený Sony Ericssonom W910i, ktorý nosím vo vrecku. Podobne, ako to robí mnoho iných ľudí na facebooku, a ako som to už ja robil so svojim starým Sony Ericssonom K610i. Napr. tu a tu.

Čo z toho bude, uvidíme. Ale niečím tie nové médiá plniť treba. Ak chcete, pridajte sa (adresované najmä spriatelenej blogosfére, ktorá taktiež nevie čo s voľným časom). Nejaký rešerš občas pridám i na skutočný bloG.

(15. 2. 2009 16:03 - Kafe a minerálka v tmavom pajzli v Senke. Zrod fotoblogu.)

Čo nové v Senke, časť neviemkoľká

Po víkende strávenom obdivovaním brnenských pamätihodností som sa ten ostatný rozhodol pre istotu stráviť tam, kde sa predsa len cítim lepšie, a to teda v mojom drahom rodnom malomeste. Dovoľte mi krátky referát, i keď pár dní po, ale chápete, staval som diaľnicu a zachraňoval životy, nebolo času dodnes.

Čiže: na piatkový reset sa mi podarilo splašiť niekoľko mojich blízkych duší, s ktorými sa v ostatnej dobe už hádam ani nevídam, a dopadlo to nad očakávania. Už v Nescafé niekto začal točiť všakovaké dobroty, po ktorých mi ide pravidelne hlavu rozhodiť, takže som si už okolo dvanástej bol celkom istý, že sobota bude zase raz fantastická. Bola. Ale nepredbiehajme. Po tom, ako sme za strieborné tequily vysypali evráče miestnym barmanom, sme sa v údajne rozmarnej nálade vydali na cestu k resuscitovanému Iponu (Branč je dočasne zatvorený, ale čoskoro otvoria!). Údajne rozmarnej píšem preto, lebo ju tak označil môj brat, ktorý nás údajne pri tomto presune videl, čomu veľmi neverím, pretože mi vravel, že sme aj spievali, čomu neverím vôbec. Ale nevadí. V Ipone buď skapal pes, alebo tam bolo naopak strašne veľa hydu (na podrobnosti si nespomínam), skrátka sme sa rozhodli odísť. Pôvodne domov, čo som si myslel ešte asi polovicu cesty taxíkom, do ktorého sme nasadli, a ktorý nás odviezol - nevedno prečo - do Fit Pitu. Zreteľne si ale pamätám, že v tom taxíku sedela nejaká cudzia pani, s ktorou som sa tuším i zoznamoval, a ešte, že som za ten taxík určite neplatil. Ale nevadí. Vo Fit Pite som sa už len (dúfam) motal s pivom v ruke, čo ma priviedlo k spásonosnej myšlienke ísť domov. Čo som asi aj zrealizoval, i keď som sa vraj s nikým nerozlúčil.

Sobota bola, po zásluhe, naozaj fantastická.

Našťastie som zistil, že som si v Brne zabudol adaptér od Bystríka, čiže som beztak nemohol pracovať, a teda nebol dôvod vyčítať si, že som zvyšok víkendu viac menej prespal.

Maily, internet a facebook som kontroloval z pripojenia rodinných príslušníkov, a vyjadriť sa mám potrebu k nasledovnému:

• AD: Rúfus. Ako som u Lemuela napísal, v skutočnosti o ňom viem tak strašne málo, že vyjadriť sa potrebu nemám.
• Čo s týmto? Ako pracovať s reklamou na nete, keď ju vlastne málokto chce, a navyše sa z nej zle žije?
• ČDP za drogy táto slečna berie?
• A na záver: ešte nemáte februárovú depku? Nuž, ľahká to pomoc.

Štyri ráno, august, chata niekde ďaleko od mesta, oheň z táboráku dohorieva. Paráda.

Sprievodca Brnom

Povedzme že predstava ako-tak prijateľného večera po pondelku v práci: Minulotýždňové HIMYM, soundtrack Gossip girl strihnutý H16-kou, marhuľová zmrzlina a ďalší pokus o oživenie skutočného bloGu, ktorý predsa len aspoň v náznakoch zachytáva príbeh bývalého grafomana.

Čiže, reálny denník: víkend som strávil v duchu zvyškov mojich varšavských kontaktov s mojim spolubývajúcim z Radomskej, ktorý o sebe celkom rád vyhlasuje, že mi zachránil kožu svojou onehdá radou nebývať so Španielmi. Nie že by som bol na také niečo neprišiel aj sám. W každym razie, mi to umožnilo prvý raz sa pozrieť na Brno optikou turistu, a musím povedať, že z tohto uhla je toto naše starogermánske mestečko celkom tristné. O Varšave sme vtipkovali v tom zmysle, že na veškerú prehliadku pamätihodností stačí pokojne aj osem hodín, ak teda počítate s tým, že štyri z nich strávite v prostriedkoch miestnej hromadnej dopravy. O Brne sa dá povedať niečo celkom podobné: dva razy vyleziete na Špilberk a Petrov, o Ville Tugendhat si zabudnete čeknúť, že je treba sa vopred nahlásiť, náhodou zakopnete o zvláštnu sochu koňa na balkóne, odfotíte si červený kostol a máte vybavené. Toš som musel exkurziu obohatiť o to, čo poznám v tomto meste trochu lepšie. Menu som zostavil nasledovne: kavárna u Kapucínů, hospoda u Kormidla, café Spolek, Veselá Vačice, non-stop pajzel s bowlingom na Makovského náměstí a cafe&bar Vyhlídka v Dome pánů z Lipé. Znalci by iste ocenili.

Apropos, bowling. Po dlhšom čase som strávil sobotný večer s bývalými kolegami z korporátneho kurníku a (ne)prekvapivo to bol večer celkom príjemný. Nechýbali drahé spomienky, lacný humor, fernet citrus, fľaša sektu, víťazi a porazení, ani nová kapitola McBeverly Hills. Kondenzovaný Ronald, tak ako si ho pamätám.

Ak poviem, že som cez víkend i varil, bude to vyzerať ako naozaj účelne strávené životné obdobie.

Čo na tom, keď už od začiatku týždňa mi môj čerstvo zaostrený pohľad na svet korení realita idiotov, ktorí sa na mňa usmievajú z mojich čím ďalej letmejších prehľadov slovenskej tlače, ale i iných životných situácií. Hold, niektoré veci sa asi nezmenia, ak ich teda nezmeníme my sami.

Dosť bolo hĺbania, viacej hádam nabudúce. Keby nie, majte pochopenie, nenie toľko času obstarávať všetky moje sociálne médiá. Alebo ako hovorí stará múdrosť, na blog treba písať, na facebooku stačí byť.

UPDATE 19:51
Stále málo dôvodov, prečo ísť voliť proti Gašparovičovi? Načrite do archívu!