GRC

Oficiálne oslavy 1. mája v Senici. Mesto Senica feat. Hranolova partaj a KSS.

Jeseníky, víkend, Zac, ale kopnem si aj do Sokola

OK. Víkend som po dlhšej dobe strávil so svojimi vzácnymi ex-McD kolegami a musím uznať, že im čas dodáva na kráse podobne, ako naše vzájomné odlúčenie schopnosti spolu vydržať. Do Jeseníkov sme prišli po niekoľkohodinovom blúdení (stratiť sa nám podarilo v zásade už pred Olomoucom), potme, zaskočení čerstvým snehom a sprevádzaní škrekom Zaca Efrona. Musím uznať, že čo sa hudobnéhu vkusu týka, mnohí z nás sa dopredu neposunuli, ba skôr naopak. Zdravím. Počasie sa neumúdrilo počas celého víkendu, a tak sme všetky outdoorové aktivity obmedzili na dvojhodinovú vychádzku lesom a nevyhnutné presuny od chaty - k autu a do hospody. Inak sme pili Bohemku z Alberta za 89,- Kč, hrali bingo v krčme (vyhral som uterák, kocky, karty a balzam na pery, všetko originál značka Holba, ryzí pivo z hor) a takmer vôbec sa nebavili o Ronaldovi. Napriek tomu, že on sám padol v hre Hádaj, akú osobnosť si myslím. Hmm.. Ehmm.. Fajne bolo.

Cestou späť do Varšavy mi až ľúto prišlo, že sme ešte dlhšie zostať nemohli. Po krátkej chvíli ma však opustili všetky tieto sentimentálne rozjímania, keďže sa ma, opäť raz, zmocnila úzkosť z absencie otvorených vozňov v EC Polonia a prítomnosti ďalšieho z defilé kreténov v mojom kupé. Pán po šesťdesiatke vyzeral relatívne normálne až do Katowic, tesne pred ktorými začal štartovať motorku. A iné.

Návrat do reality a k internetu moju úzkosť len prehĺbili, už druhý deň sa bojím nakliknúť na sme.sk, lebo neviem, čo si zase kto vymyslí. O tom viacej Lemuel, ja som slušný chlapec a odmietam tu hrešiť viac ako je nutné.

A pod tým nutným myslím, že nech tento kokot už zalezie niekam do domova dôchodcov aj s Ďuricom aj so všetkými.



Ja keď vidím ten veniec od Pospolitosti pod oltárom, tak sa mi v žáludku pirohy s borščom obracajú, a to ich nejem, prosím pekne.

Prímerie

Napriek tomu, že tu platím za najväčšieho frfľoša, pre tento čas uzatváram s Varšavou prímerie. Nielenže sa oteplilo a mesto začína vyzerať ako tak k svetu, objavil som bary, ktoré mi vyhovujú a miesto v knižnici, kde sa mi dá pracovať - a že sa mi i po odbornej stránke možno niečo začína dariť a že som včera našiel malú čínsku reštiku so skvelým kurčaťom v sladkokyslej omáčke, čo je vzhľadom ku kvalite poľskej kuchyne významné plus; ale som sa včera prechádzal po Nowom świate a Świętokrzyskej a kúsok od Paláca kultúry dávali nejaké mladí hoperi a nie že by sa mi to nejako zvlášť páčilo, ale ako sa na nich dívali ľudia a stáli okolo, tak tam bola babka, mala šesťdesiat, viac asi nie, a dávala s nimi, znalecky kývala hlavou do rytmu a to sa mi páčilo naozaj zvlášť.

Verím, že to tomuto mestu vydrží. Na víkend idem do Jeseníkov, tak keď sa vrátim, nech je to také, ako to bolo tento týždeň.

...

Na fóre istej vládnej partaje bolo rozdelené Maďarsko; medzi Rakúsko a našu drahú domovinu. Dosť šlendriánsky mimochodom. Iba som si spomenul, ako sme si minule s Maďarkou Edith dokladali, že ako ťažké to máme s tým našim pôvodom, keď tých kokotov vidíme takto naživo.

Áno, áno, áno!

Videl som Mesto tieňov. Predstavte si kvalitu spracovania Najväčších kriminálnych prípadov Slovenska, posuňte to ešte o jeden level a vedzte, že to je seriál. Áno, áno, áno. Prvý diel bol dokonca lepší ako moja najobľúbenejšia časť českej série Černí andělé, Pokoj bez oken. Všetci znalci a fajnšmekri popkultúry, ktorí neváhajú dať šancu slovenskému seriálu, treba vidieť.

Fototrip II.

Ešte v časoch nedávno minulých, keď som v rámci svojej agendy v umastenej korporácii organizoval všakovaké veselé teambuildingy, nenásilne inkorporujúce nešťastné duše našich zamestnancov do tzv. crew, čiže kolektívu, intenzívne som sa zaoberal prípravou výletu do brnenskej ZOO. Sezónnosť tohto podujatia, závislého na počasí, ako i časová náročnosť projektu, ktorý sa mal odohrávať popoludní, čiže keď sú tržby, čiže keď sa má pracovať a nie rajdať po motivačných akciách, ma spolu so zrejmým odporom mojich kolegov z manažmentu k účasti na akcii, na ktorej nie je vopred isté, či sa bude piť, od organizácie výletu nakoniec odradili. Vo Varšave som si to dnes vynahradil. Fajne bolo.


Už prvá momentka, verím, ozrejmí fakt, že sme opustili bezpečie nášho brehu Visly a ocitli sa na druhej, nebezpečnejšej strane mesta, na Pradze.


No a potom to začalo. V ZOO boli, prekvapivo, zvieratká, bolo ich tam veľa a všetky smrdeli tak, že to cítim ešte teraz. Pre deti z mesta, na obrázku lama.


Zvieratká sa majú v ZOO dobre, pretože sa môžu nechať kŕmiť malými harantami, ktorí by ich vo voľnej prírode nekŕmili, lebo by sa ich báli.


Pre autenticitu pocitu prítomnosti exotickej zvery vo východnej Európe neváhali projektanti záhrady zakomponovať do výbehov zvyšky vkusnej panelákovej výstavby.


Nie všetky exponáty boli v čase výletu k zastihnutiu, ale nechali aspoň vizitky.


Nájdi päť rozdielov. Zubor...


... a bizón.


Výbeh pre viacero živočíšnych druhov. Vľavo tuleň grónsky, vpravo homo sapiens.


Plameniaky. Ich schopnosť ustáť na jednej nohe ma prekvapila približne do takej miery, do akej prekvapil kolegyňu, poznajúcu ibisa len z hry meno-mesto-zviera-vec, fakt, že je červený. A že je to vták.


Toto mal byť záber špeciálne venovaný Lemuelovi; naozaj som mu veľmi chcel odfotiť lemurov, ale ich stanovisko bolo také, že mi k predmetnej veci ukázali riť.


Keď už sme pri tejto téme, boli tam aj paviány.


Pravdepodobne v žiadnej ZOO nesmú chýbať zákerné, krvilačné a človeku nebezpečné šelmy. Pantery...


... a poníky.


A na záver, v zmysle nového tlačového zákona, miesto pre opravu. Vnímavý čitateľ rozpozná i na tejto nekvalitnej fotografii dvoch zástupcov živočíšneho druhu surikaty. Týmto sa verejne ospravedlňujem môjmu vzácnemu kolegovi Matejovi Kurianovi za to, že som sa s ním v minulosti na túto tému škriepil a že som ho urazil, keď som tvrdil, že surikaty nie sú žiadne malé zvieratá, ale krabie tyčinky.

Agitka

Keď boli pred štyrmi rokmi prezidentské voľby, nemal som ešte volebné právo; no viem, že tým vtedy žil málokto. Pamätám si, ako sme po neuveriteľne nudnej volebnej kampani, klincovanej Mikloškovým sloganom Dobrý deň, sedeli na pive v 61ke, bavili sa o tom, kto už bol a kto pôjde odvoliť Klokana a Huges za nami prišiel z referendovej miestnosti, kde demonštratívne hlasoval proti predčasným voľbám - a to napriek tomu, že im tým zbytočne zvyšoval kvórum. Výsledky, ktoré sa počas noci objavili, nám vtedy vyrazili dych: Klokan neprešiel o pár tisíc a o dva týždne sa volilo v gumených rukaviciach. Mufty to vtedy naposledy nevyhral, radovať sa ale veľmi nebolo z čoho.

Nemám rád Lukáša Krivošíka, no v jednom ho budem asi citovať naveky; zatiaľčo Soňa Szomolányi komentovala slovenskú politiku v roku 1999 ako boj demokratickej väčšiny s menšinovým nacionálne-autoritárskym táborom, Krivošík neskôr hovoril o tom, že sú to naopak nacionálni socialisti, ktorých je v tejto krajine viac. Dva roky po prezidentských voľbách si tým už mohol byť istý v podstate každý - a demokratická menšina, alebo ako sa pekne vyjadril docent Hranol, deklasované živly, sa odprepytovala pekne tam, kam patrí. Do opozície.

Nie som Štefan Hríb a neprežívam túto dobu nejako zvlášť intenzívne. Až na niekoľko málo nechutných excesov, akými boli Kaliňákove klamstvá v prípade Malinovej, totiž kabinet šusťákových referentov OPBH nie je taký nebezpečný, akým by sme ho občas chceli mať. Štyri roky doterajšej prezidentúry a dva roky s Hranolom nezmenili túto krajinu na Bielorusko s ľudskou tvárou. Nekonalo sa žiadne rozvracanie reforiem, nedarí sa zrušiť ani Špeciálny súd, ani ten tlačový zákon zas až tak nikomu neublíži; ak máte tieto nové kádre v paži tak ako tie minulé, ťažko ste pocítili, že by sa po roku 2006 niečo výraznejše zmenilo. Až na jedinú vec - tieto dva roky boli rokmi mimoriadneho nevkusu.

Kabinet šusťákových referentov OPBH totiž naozaj nie je taký nebezpečný, akým by sme ho chceli mať - ale, spolu s dobou, ktorú reprezentuje, je naozaj nevkusný. Tieto dva roky sú pre mňa rokmi prezidenta v pretekárskej uniforme, premiéra vešajúceho prádlo na oslavách MDŽ, dvoch idiotov vo funkcii predsedov koaličných strán a krajiny, ktorá sa pretvára na ich obraz. Do rady STV je zvolený vysokoškolský učiteľ vyhodený za opísanie skrípt. Ministerka práce žaluje novinára za to, že ju prirovnal k mimozemšťanovi E.T. - keďže je podľa nej zrejmé, že mimozemšťanom nie je. Podpredsedom parlamentu je človek, ktorý si myslí, že Európa je socialistický (!) štát (!!!). Zákonodárny zbor reprezentujú ľudia ako sú Tóthová či Chelemendik, kazašskú novinárku pred prezidentským palácom dosť trápnym spôsobom spacifikujú traja policajti, Hranolove novinky o starých Slovákoch ako zakladateľoch Veľkomoravskej ríše sa po pol roku pomaly dostávajú do učebníc dejepisu - atď. atď.

Nemám ilúzie o tejto krajine. Toto je jej obraz, toto je Slovensko. Žiadne stredoeurópske tigre, na tie sa bežte pozrieť do ZOO. E.T., Jánošík, MDŽ, starí Slováci, Mináčove busty a zákony o Hlinkovi. A deklasované živly potichu sediace v opozícii. Je našim údelom sledovať ako tí úspešnejší rozrážajú pupkami brány do ministerstiev, úradov, televízií a rád - a je našou nádejou čakať, či pri všestrannosti svojich záujmov nešliapnu vedľa; nezmýlia si dvere či sa nezrúbu dolu schodmi. A potom silno kopať.

Nemám ilúzie o tejto krajine. Aspoň odvtedy nie, čo som pred štyrmi rokmi sedel v 61ke, pil pivo a myslel si, že Klokan nemôže prehrať. Od tej chvíle som si istý, že si len ťažko môžem nechať ujsť možnosť, kopnúť si do nacionálnych socialistov. Volím Ivetu Radičovú. Nie preto, že je skvelá a že by som si lepšieho prezidenta predstaviť nevedel. Ale preto, že pre mňa v tejto chvíli predstavuje úplný, ale úplný opak nevkusu tejto krajiny.

...

Join the group Volím Ivetu Radičovú on the facebook

PROMOCJA: Igelitky do každej rodiny!

Ostatný týždeň začala moju krehkú dušu intelektuála trápiť nová kultúrno-etická otázka. Nie, nebudem písať o KDH, Vladimírovi Palkovi, ani drbnutých diskutéroch na sme.sk, ktorí pod článkom o oznámení kandidatúry kolegyne Radičovej o nej píšu ako pani Kohnovej. A nie, témou nebude ani odpor voči detvákom z Lískovca, s ktorými som, mimochodom, ja svojho času nemal vážnejšie nezhody, ani nič iné, pseudozávažné etc. (Napriek tomu svojich vzácnych kolegov zo spriatelenej blogosféry srdečne zdravím.) Už roky rokúce ma trápi totiž otázka iná, otázka nanajvýš naliehavá, otázka, ktorá si volá po mohutnej prezentácii môjho skromného názoru: je to totiž tzv. otázka igelitiek.

Áno, áno, áno: Preč s nimi!

Vskutku nebudem preháňať, ak poviem, že nič iné tak odporné ako igelitky ľudstvo nevymyslelo za celú svoju neslávnu históriu. Chápem istý ich praktický význam, najmä pri prenose tovaru a vecí z miesta A do miesta B, avšak ochotný som to tolerovať maximálne v tom prípade, ak je oným miestom A obchod a miestom B domov, pričom zvolená cesta medzi týmito bodmi musí byť čo možno najkratšia, najrýchlejšia a podľa možností so zárukou, že na nej nestretnete iných ľudí. V žiadnom prípade nie je možné igelitky používať na prenos tovaru a vecí na iné miesta, ako napríklad do školy, do práce, či prosto len tak, že aby bolo kam uschovať. Týmto srdečne zdravím kolagu yagamiho, však on vie.

Otázka igelitiek je totiž nanajvýš naliehavá predovšetkým z estetického uhla pohľadu; načim je asi pripomenúť, že môj odpor k igelitkám nie je v žiadnom prípade ekoteroristického rázu a fakt, že proti igelitkám protestujú okrem mňa pravdepodobne i ekoaktivisti, je úplna náhoda, naozaj, ja za to nemôžem a verím, že s nimi v inom kontexte nebudem dávaný do súvislosti. Skrátka, je smutné, že igelitky spôsobujú roztápanie ľadovcov či ozónovú dieru či kieho frasa, ale na môj praktický život má väčší dosah ich zvrátený vplyv na kultúru spoločnosti. Od igelitky skrátka nie je ďaleko k bielym ponožkám v mokasínach, či všeobecne iným, oveľa závažnejším prehreškom čo sa ponožiek týka.

Ale k veci.

Bol som totkaj v protiatómovom kryte. Ako všade na univerzite, i tu si potrpia na zamestnávanie šatniarok, u ktorých si (a zadarmo), môžte, resp. musíte odložiť sako či kabát. Je to tu skrátka in a podľa môjho skromného odhadu Varšavská univerzita zamestnáva viac pracovníkov v šatniach ako na katedrách. Ale nuž, nemám s tým závažnejší problém, je to celkom praktické. Žiaľ, tento týždeň vošlo do platnosti nové nariadenie, dľa ktorého si nemôžte do priestorov knižnice a študovní vziať vlastnú tašku. Ani notebookovú nie. Všetko, čo si myslíte, že budete počas štúdia potrebovať, je treba vziať si do rúk. Že problém. Najmä ak máte notebook, päť kníh, notes s poznámkami, ceruzky, perá, vreckovky a obľúbeného plyšáka. Predstava, ako s touto výbavou jebnem na schodoch, je vskutku skvelá. Ale ajhľa, Biblioteka uniwersytecka má pomoci. Do študovní je totiž možné vojsť, ak si veci vkusne uskladníte v igelitke. Ktorú si môžte buď zakúpiť za 20 grošíkov priamo v šatni, alebo, a to už je naozaj nechutné, tiež priniesť z domu.

Zajebiście.

Mám doma už tri. S logom knižnice. Ľúto mi vyhodiť, veď viete, ľadovce a diera. Tak ak by ste mali záujem, rád zašlem. Účtujem len poštovné a balné.

Kultura popularna w Polsce

Zmenil som si skupinu poľštiny. Slovanská príbuznosť našich jazykov mi dokonale poblúznila hlavu a ja som sa nechal preradiť k študentom, ktorí sú odhadom tak šesť mesiacov predo mnou; nielenže som sa tak pripravil o môj jediný tunajší ako-tak použiteľný sociálny status (najlepší v našej skupine), ale zároveň som si uplietol bič v podobe nutnosti dohoniť znalosti z poľskej gramatiky a slovnú zásobu v čo možno najkratšom termíne. Hmm. A okrem toho sa v snahe zapáčiť novému lektorovi zároveň úpisal k vyplneniu ankety, ktorá len tak srší provokatívnymi otázkami typu Jake wydarzenia, osoby itp. są Pana zdaniem naważnejsze i najlepiej reprezentują kulturę Pana kraju w świecie? Och, o maličkom Slovensku písať také vážne pojednania! Však si stačí otvoriť noviny.

Čo je ale zaujímvejšie, motivovaní absorbovať nové kultúrne prostredie sledujeme s kolegami tunak poľské filmy. Také tie jedoduchšie. Kvázimafianske kúsky E=mc² či Chłopaki nie placzą sa nam bardzo podobali, tak sme sa včera vybrali do kina na totok.



No citlivé duše, uznajte sami. Ale dobré to bolo.