Po ránu

SHOOTY

Meníme zvyky

Priatelia, je skvelé, že je v Brne, Senici a Blave pekne, a že si užívate slnko a že chodíte vonka len v mikine a že ste celý deň strávili na vidieku, naozaj vám to želám, len mi o tom, prosím, nepíšte. Na Sibíri sa nám síce oteplilo (roztopil sa sneh), dva razy som sa dokonca odvážil sa na tričko, košeľu a sveter prehodiť jarné sako, ale slnka som nevidel a celé dni chčije. No a čo, že chodíte na výlety? Ja môžem dočítať pár kníh na kúrenie, ktoré som si sem, z bohvieakého dôvodu, priniesol.

Po týždni môjho pobytu je čas zhodnotiť jeho užitočnosť pre moju psychickú a fyzickú rovnováhu. Čiže nasledovne:

• och áno, ľudia, spoznávajme sa, debaťme, pokojne, však nič proti, ale prosím, buďme prirodzení, uvedomme si, že o sebe nič nevieme, a že naozaj nie je potrebné rozprávať sa o tom, pred akouže priateľkou ste utiekli do Varšavy; ani mi len preto, že bývate na okraji Varšavy a vlastne tu nikoho iného okrem mňa nepoznáte, volať šesť krát denne: a áno, ak sa v sobotu dohodneme, že sa stretneme v pondelok, stretneme sa, dokonca i bez toho, aby ste mi v nedeľu dva razy volali, či to platí, a v pondelok ma zobudili smskou, či stíham (?!)
• za týmto účelom som si nalistoval staršie stránky Kajinho denníčka, dávam do pozornosti toto a všeličo iné
• mením návyky a to vo veľkom prosím pekne
• časy, kedy som to v Lískovci mal k Albertovi pár metrov, sú dávno preč: ak chcem ovocie a zeleninu, ktoré nebudú vyzerať ako z Brnenky, treba sa vyhýbať obchodom blízo Radomskej
• naopak, vraciame sa do časov Klácelky Hills, kedy sme všetci pekne v sobotu sadli na električku, dvadsať minút sa previezli mestom, a späť vliekli igelitky z Intersparu s pečivom, syrmi, ovocím a zeleninou, ktoré boli proste v Brne najlepšie
• och.
• čo je ale väčší problém, vo Varšave viazne predovšetkým systém stravovania: žiadne pravidelné obedy vo Veselej Vačici, Tukanovi, BigBíte, K2, Kaverne, U pštrosa, U Jošta či U pandúra, na ktoré sme si všetci zo zelenej a výberovej tak dobre zvykli, to by EÚ musela lepšie pustiť chlup
• všadeprítomným Kebabom veľmi neverím, v menze som bol raz, a naozaj som mal problém vybrať si zo štyroch druhov cestovín, brokolicového krému, boršču, šnicle (bál by som sa to nazvať rezňom) čo vyzerala ako z Moraváku a pirôh s mäsom, pirôh s cesnakom, pirôh so zemiakmi, pirôh so syrom a pirôh s kto vie čím ešte
• ak si na Sibíri myslia, že ma donútia variť, tak sa teda prepočítali: mám v zálohe jeden bufet pri koleji a jeden mliečny bar, ktoré treba omrknúť, inak Subway a KFC (och)
• to kto vymyslel tento systém MHD? Ako sa v noci dostať z baru? Boli ste už v Brne?

To len tak na okraj. Inak bardzo fajne, aby som Kaji nekazil jej optimistické obdobie.

UPDATE A áno, toto je fakt pravda. Poľské rádio teda nepočúvam, ale hovoril mi o tom jeden Poliak.

Fototrip

Videné Sony Ericsonom K610i, nič iné tu nemám, tak prosím technické komentáre zaslať tak akurát do Mladého sveta. Varšava, zväčša v sobotu, kedy som sa zúčastnil ľahko infantilnej orientačnej hry.

Pomník hrdinom Varšavského povstania. Jeden z asi tisícky pomníkov hrdinom Varšavského povstania v meste, vybral som taký väčší.


Staré mesto. Old town. Stare miasto.


Barbakan, pevnosť.


Toto som nepochopil, prienik do poľskej mentality plánujem v nasledujúcich týždňoch, ale nazvyme toto foto Chlapci tancujúci na staromestskom rýnku na Justina Timberlakea. Máme dve hodiny popoludní a päť stupňov Celzia.


Krajina, kde zajtra znamená včera. Varšava pripravená na Vianoce.


MHD.


Toto mi dlhšie nedá spávať, lebo to tu rástlo už keď som prišiel a to bolo tak mínus päť, či koľko. Oczywiste fałszywe.


Univerzitná knižnica, jedna z najmodernejších budov v meste. V prípade potreby použite ako protiatómový kryt.


McD nostalgia. Inak vraj najväčší v meste, ale dnu som nebol a stoličky nepočítal.


"Dnes Kosovo, zajtra Sliezsko."


Poľský Čumil. Niečo ako Polski FIAT. Sedí pred starou knižnicou v univerzitnom kampuse a každý, kto sa ho dotkne, spraví skúšku. Toto som mal vedieť, keď som sa učil kultúrno-antropologické sračky, pre také Éčko by som radšej vycestoval do Varšavy než štyri dni sedieť v študovni zelenej a výberovej.


Záverečná, sú tri ráno a na špinavých toaletách nejakého klubu na Dobrej ulici na mňa takmer dýcha atmosféra Livinu.

Totkaj sa chystáme na diplomku

Sľubovaná chuťovka, pravdepodobne však väčšinu z vás neohromí. Môj prvý, semiodborný blog venovaný nepriateľom demokracie a konceptu militantnej demokracie. Možno ako zber matrošu na diplomku. Či čo. Zatiaľ v skúšobnej prevádzke, nikde neavizovaný, uvidíme, či ma to vôbec bude baviť. Skôr nie. Pre vás ako skúšobných králikov.

Blog Nepriatelia demokracie.

Kompliment

Stephan (spolubývajúci): Poznáš Petea Dohertyho?

Ja: Z Babyshambles? Prečo?

Stephan: Vyzeráš presne ako on.

W Polsce

Tak som teda tu. Po šesťhodinovej ceste vlakom, zaplaťpánboh. EC 104 Jan Sobieski si to väčšinu cesty fičal cez akési stepy, čo mu však v žiadnom prípade nezazlievam, keďže obdobný zážitok, akým bol prechod priemyselnou štvrťou malebných Katowíc, mi ani netreba dva razy pripomínať. No lepšie ako keď prichádzate do Blavy, prisámvačky. Vystúpil som niečo pred piatou popoludní, ale tma už bola ako v riti a kláda taká, že škoda hovoriť. Moja mentorka Olga v našom nenútenom konverzačnom dialógu – o počasí, prekvapivo – skonštatovala, že doteraz bolo celkom fajne, ale neviem či jej mám veriť. Fúka, sneží a prší, odkedy moja noha vkročila na túto zem. Nasadli sme do autíčka jej spolužiačky a v rytme brzda-plyn sme vyrazili na Radomsku. Kde bývam. Ale o tom neskôr. V spätnom zrkadle, k zvyšku karosérie prilepenom izolepou, som sledoval míňajúce sa mrakodrapy (prosím o toleranciu vzhľadom k dávnejšie spomínanému okresnému koeficientu, ktorý vo svojich komparatívnych postrehoch používam), Kasia, z úcty ku mne, pičovala zásadne v angličtine, a ja som, až na reklamu na Alberta, naozaj získal pocit, že som v cudzej krajine.

O nejakú významnejšiu epopej o predsudkoch voči národom a kultúram s obdobným pocitom o prítomnosti v cudzej krajine vás iste v budúcnosti neukrátim, nateraz iba krátko. Áno, i Poliaci si, samozrejme o iných Poliakoch, myslia, že sú to šmelinári, bez ktorých by bolo na Radomskej bezpečnejšie. Áno, bývať s južanskými národmi je naozaj na uváženie, a som aj uvážil krátko po rade Francúza Thomasa, ktorý pri pohľade na moje kľúče v PC miestnosti skonštatoval, že je to jeho stará izba a že ak mi môže poradiť, mohol by som sa odtiaľ pratať as soon as posible. A veru že som neváhal. Dve bájky v zálohe, prvá o potrebe študijnejšieho prostredia pre písanie diplomovej práce, druhá o citlivosti pokožky na plesne, ktoré sa v našej kúpeľni objavili, ani neboli na ubytovacej kancelárii potreba: stačilo spomenúť číslo izby a mohol som sa baliť. Inu, naša povesť nás predchádza. Bývam teraz síce s Talianom, ale s Talianom, ktorý číta knižky a v kuse sedí za počítačom. Nevadí, veru že nevadí.

Mesto nie je vyslovene škaredé, ak teda ste, ako ja, za mesto ochotný považovať sedem zastávok električky od Radomskej k námestiu Charlesa de Gaullea; odtiaľ to zvládam na univerzitu peši za desať minút. Po ceste je dva krát CoffeeHeavan, jeden Subway, dve KFC a jeden Reserved. Nenie to tu sto rokov za opicami, veru že nie.

Zajtra idem do školy. Varšavský systém elektronickej registrácie kurzov na IS nemá, ešte som nestretol nikoho, kto by si cez to niečo zaregistroval; na radu tých, čo sú tu už od septembra mám jednoducho prísť na prednášku, buchnúť do stola a počkať, kým si ma vyučujúci zapíše offline. Mám poľštinu a Základy reklamy, tak sa celkom teším. Aby som len nešomral furt. My, chlapci z malého mesta, si na novoty zvykáme ťažko.

No tak aspoň jeden link

Timothy Garton Ash komentuje v Guardian (a Respekte) celkom pekne európsky ošiaľ okolo amerických primárok, ako i dôvody, prečo nás tak bavia. Och áno, pretože ich vnímame optikou mydlovej opery, hovorí.

Na této fascinaci je něco racionálního: opravdu se nás mimořádně silně týká, kdo bude po ubíjejících osmi letech George W. Bushe americkým prezidentem. Ale když už jsme u toho, velmi důležité bude také, kdo se stane prezidentem Číny po Hu Jin-taovi a kdo v Rusku nahradí Vladimira Putina. A přesto nikdo neposílá esemesky ani e-maily svým přátelům s otázkou „komu fandíš, Xiovi, nebo Liovi?“. Naprostá většina zřejmě ani nemá tušení, kdo je to Hu.

A ešte.

Bylo to jasně vidět na Obamově projevu minulé úterý, kdy přímo v biblickém stylu líčil, jak se po kraji šíří změna. Mluvil o tom, co „začalo jako šepot ve Springfieldu a brzo se neslo nad obilnými lány v Iowě, kde farmáři a dělníci, studenti a senioři povstali v množství do té doby nevídaném“. A jak se jejich hlasy „nesly ozvěnou z kopců v New Hampshiru do pouští Nevady, kde učitelé a kuchaři a umývači nádobí povstali a řekli: možná nemusí být Washington na věčné časy v rukou lobbistů“. (Umývači nádobí všech zemí, spojte se, nemáte co ztratit než své lobbisty. Lobbisty a clintonisty, má se na mysli.)

Vzrušující. Ale existuje jiný způsob, jak vyprávět tentýž příběh. Asi takhle: „Co začalo jako šepot na YouTube, brzo se neslo přes velké plachty New York Times. Hlasy se nesly ozvěnou přes satelity CNN, ABC a BBC, načež editoři, reportéři a pracovníci redakcí CBS, France 24 a Al-Džazíry International povstali a řekli: Obama je dnes ten hlavní příběh.“

Via.

Remodeling

Ohľadom mojej skorej cesty som doprial i tomuto priestoru nový šmrnc, hlavne čo sa teda vizitky týka. Chcel som pohrať i s farbami, reku, že dám nejaké národné, ale vyzeralo to tu strašne, a nechcem po dobre zamýšľaných zmenách dopadnúť ako Kaja. Na výzore mi záleží. Ešte jednu pikošku chystám, ale to snáď nabudúce. V každom prípade už z Varšavy, lebo šak čo o Senke sa dá furt písať.

Videné Sony Ericssonom K610i

Ostatne, čím iným, keďže po malom zásahu očnej lekárky deň trávim s lookom pirátskeho kapitána, či, ako sucho skonštatovala mama, Jana Žižku. Kúsok voľného času v Skalici som okrem kávy v novom nákupnom centre krátil i malou prechádzkou mestom. Z budovy kultúrneho domu rukopis Dušana Jurkoviča vidieť do diaľky.


Moderná variácia na ľudovú archiktektúru alebo prosto gýč?


Než sa nadýchnete k diskusii, dovoľte, aby som vás privítal v mojom rodnom polyfunkčnom malomeste.


A to som ešte nevybral to najhoršie.

Konečné zúčtovanie?

Och, áno. V podstate som definitívne ukončil svoj dlhotrvajúci pracovný pomer vo filiáke umastenej korporácie. Výpoveď podpíšem po návrate z Poľska, čo keby mnou švihlo a chcel sa aspoň na čas vrátiť (i keď každým dňom je mi zrejmé, že dva krát do tých istých sračiek nestúpim), ale inak som už celkom mimo: spokojný, vďačný, mierne nostalgický a úplne vyrovnaný; teda nebude žiadne konečné zúčtovanie ani nič také. Boli to skvelé ostatné dva roky, no na piču ostatné dva mesiace, čiže nie je o čom. Svoju exkluzívne veľkú skrinku som vypratal bez väčších emócií, bolo mi jasné, že moji drahí kolegovia na tento moment čakajú ako na zľutovanie: niektorí, aby sa do nej mohli ihneď nasťahovať, iní aby ma mali z krku a viesť ten podnik naďalej do hovien.

Aký som vulgárny dnes, až mi je hanba.

Pocit, že som naozaj naozaj preč mnou trhol dávno po zamávaní modrej košeli, falošnom prípitku lacným sektom s paní vedoucí, dokonca i dávno po malej rozlúčkovej párty: až keď som s vyluftovanou hlavou smeroval Tescom k autobusu do Senky a videl billboard s Big Tasty Bacon, uvedomil som si, že ten igelitový smrad omáčky, čo do daného sendviča patrí, už asi v živote neucítim. Doma v Rive mi dokonca na chvíľu i smutno došlo, sociálne siete v Brne sú rozbité a predo mnou veselé Erasmus radovánky vo Varšave, nuž ale, nejako to prežijeme.

Zajtra ešte dáždnik z Lískovca odsťahovať, lístok kúpime a budúcu nedeľu hupky hupky do nového žitia. Všeličo nové pripravujem, nápady a chuť sa dostavili, tak sa tešte; aj skutočný bloG konečne začne byť o niečom a nielen takéto psycho plačky tu budú.

Na endlich.