Ďalšie etudy o tejto krajine

Nebudem pokračovať v smutnom konštatovaní o tom, ako veľmi drbnutý národ asi musíme byť, keďže kolegovia akademici Lafcadio, Lemuel a slečna Kaja aus DDR sa tejto téme venujú na podstatnejšie odbornejšej úrovni. Mojím príspevkom k tejto učenej dotcomovej debate bude len krátke podčiarknutie faktu, ktorý je v prácach mojich kolegov jasne prítomný, no je za hodno ho ešte aspoň raz ozrejmiť verejnosti. Vychádzajúc z premisy, formulovanej legendárnymi slovami Michala Kocába, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, si totiž musíme, priatelia, uvedomiť, že sme na tom prosím pekne naozaj blbě.

Čo je ale skutočný průser, Hranolova vláda šusťákových referentov OPBH okolo seba sústreďuje byrokratický aparát, ktorého kvality si s ňou v ničom nezadajú. I keď, česť výnimkám. Na takom ministerstve vnútra je napríklad najaktívnejším pracovným kolektívom odbor venujúci sa prípadom samozbitia. Fenomén vcelku nový, no úradníkmi už dobre podchytený. Po najznámejšom samozbití, ktoré sa uskutočnilo minulý rok, sa toť pred pár dňami znovu podarilo samozbiť bubeníkovi nejakej punkovej kapely a krátko po ňom i niekoľkým mladým ľuďom pred kinom Tatra (všetko sleduje blog Sergeja Danilova tu).

Mimochodom, ako na potvoru, dotyční sa samozbili znovu v Nitre, a čo už naozaj nasrdí, znovu za prítomnosti Róberta B., navštevujúceho bohumilý voľnočasový krúžok Národný odpor Nitra. Žiaľ, počas ostatných dní sa objavilo niekoľko maďarónskych iredentistických sviní, ktorých Turci zabudli zožrať a zatiahnuť do Istanbulu, a jasné samozbitie nehanebne spochybnili. Pred kolektívom odboru samozbitia teda v tejto chvíli stoja náročné pracovné úlohy, vyplývajúce z povahy veci, ktorá si vyslovene žiada, strčiť hlavu do piesku a nechať to vyhniť. Osobne predpokladám, že sa to podarí. Nie je predsa možné sklamať samotného ministra, ktorý je síce šulin, lebo povie, že počet útokov s extrémistickým podtextom tento rok klesol, ale akosi sa už nepochváli, že v prvom rade klesol počet takých útokov, ktoré boli objasnené. Na druhú stranu, vzhľadom k vláde, ktorej je členom, a národu, ktorému taká vláda vládne, je to v podstate jedno.

Ak je totiž v tejto krajine možné spokojne drístať pičoviny o škaredých Maďaroch, tisícročných včelách, národných otcoch a veľkých vlasteneckých zápasoch na humnách myjavských kopaníc, je pokojne možné, aby bol ministrom vnútra Róbert Kaliňák, a je možné v podstate i to, aby mal Hranol urobenú docentúru.

A ešte aj píšeme z archívu

Keď už sme pri téme zelenobielej a výberovej, je tomu v tejto dobe asi rok, čo som po sérií udalostí opustil nielen svoje editorské, ale i prach sprosté redaktorské miesto vo fakultnom časopise. Ročné jubileum si pripomeňme porušením autorských práv a zverejnením posledného Kristíninho textu, ako i textu mojej maličkosti v rámci Kikénka a Mikénka. Unisex toalety boli k danej príležitosti témou viac ako vhodnou.

...

Unisex toaleta – koniec gendrových nepokojov

KIKÉNKO

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden Sigmund Freud a ten povedal, že ženy mužom závidia penis. Odhliadnuc od debaty prečo by sme mali, si dovoľujem tvrdiť, že my ženy by sme mali mužom závidieť v prvom rade močový mechúr. Keby ženy mali taký močových mechúr ako muži, nemuseli by tak často chodiť na toaletu. Skrátka by vydržali oveľa dlhšie sedieť, chodiť, lyžovať, šoférovať alebo riadiť veľkú firmu.

Problém žien je v tom, že si kedysi počas doby kamennej odskočili – a už nikdy tento krok nemohli odčiniť. Zatiaľ, čo ženy drepeli v neolitickom kriačí, muži v ich neprítomnosti zrušili matriarchát. Keď sa ženy po vykonaní potreby vrátili do zasadačky, bolo už po všetkom. Muži na seba strhli moc a šli sa tiež vymočiť. Darmo im už bolo do čurákov nadávať. (Na tomto mieste by som rada odkázala na etymologickú spriaznenosť slov moč a moc, v žiadnom prípade sa nemôže jednať o náhodu.)

A odvtedy sa tento problém vlečie. Žena sedí na plenárnom zasadaní a aj by vybehla na toaletu, ale nechce o nič prísť. Zanedlho je však príroda silnejšia než ženina politická vôľa, a žena voľky-nevoľky musí na toaletu. Je pochopiteľné, že na tú toaletu neodchádza sama, lebo to sa nepatrí.

Aby sme však len neočierňovali mužov z toho, že vykonávajú moc zatiaľ čo ženy moč(ia), treba do popredia uviesť aj problematiku gendrovo separovanej konšpirácie. Ako už bolo uvedené, ženy nechodia na toaletu samy. Lebo sa to nehodí. Samozrejme na tomto mieste nemôžem podrobne uviesť, čo všetko sa odohráva na dámskych toaletách. Je to praveké tajomstvo, ktoré sme pochytili z telky a Cosmopolitanu.

Ničmenej, áno, ženy na toaletách konšpirujú. Maľujú sa, ohovárajú a trvá im to celú večnosť. Muži však konšpirujú tiež. Dokonca očití svedkovia potvrdili, že dochádza k porovnávaniu ústrojenstva. Demaskujme podstatu: To, čomu sa tak vznešeno hovorí teória dvoch kultúr, nie je nič iné, než prax dvoch záchodov.

A preto, hovorím vám: PREČ S PRIEČKOU. Odteraz už len jeden záchod. Na ten záchod všetci zajdeme a stretneme sa tam tak, ako v Ally McBealovej. Muži, ženy, chlapci, dievčatá – všetci potrební. Dosť bolo otázok „Čo tam na tom hajzli stvárate?!“. Každý bude mať možnosť presvedčiť sa na vlastné oči – a zapojiť sa. Bude to isto dlhý boj, počas ktorého nejeden rúž spadne do pisoáru, ale výsledok bude prekvapivý.

Špeciálna výzva Halasu: posielajte nám vaše návrhy technickej realizácie spoločnej toalety. Víťazný návrh obdrží unisex toaletný papier s podpismi členov redakcie.

Kika

...

MIKÉNKO

Konečne téma hodná chlapa. Ak sa o unisex toaletách môžu baviť feministky i šovinisti, ak o nej živo diskutujú redaktorky Cosmopolitanu, dozrel čas aj na môj názor. Pretože i muži chcú spoločné WC. A nejde tu o pokus spolu umelo socializovať to, čo ani socializovať nejde. Ja iba dúfam, že unisex toalety prinesú zásadnú odpoveď na zásadnú otázku: čo do prčic ženy na tých záchodoch robia?

Ak si myslíte, že Kika už čo-to naznačila, nedajte sa zmýliť. Poznám ju a viem, že to podstatné si nechala pre seba. Konšpiračnými teóriami o konšpiračných mítingoch mňa neopije. Neviem čo sa tam deje, neviem prečo tam chodia minimálne štyri, neviem, čo na tom trvá štvrťhodiny a neviem, prečo sa tam musí ísť zásadne vtedy, keď sa niekam ponáhľame: ale musí ísť o niečo veľké. Veď len všetko k tomu potrebné sa tajne prenáša v kabelkách, ktoré sú väčšie ako moja cestovná taška.

Až si budeme chodievať odskočiť unisex, túto záhadu odhalíme. K celému projektu je ale vhodné navrhnúť niekoľko pripomienok. Po prvé: som za to, aby na označení našich budúcich spoločných záchodov nestáli chlapec a dievča len tak vedľa seba. Akoby nič. Minimálne by sa mali držať za ruku. Liberálnejšie verzie nášho nového unisex loga by ale mohli ponúknúť i oveľa zaujímavejšie polohy.

Po druhé: celkový dizajn nových miestností by sa mal viac-menej podobať dnešným dámskym toaletám. Pretože na pánskych to poznám. Predpokladám síce, že sú ochudobnené o pisoáry, určite ale disponujú iným vybavením. Väčšími zrkadlami, fajnovejšími mydlami, pohodlnými pohovkami, na ktorých môžu dámy poohávarať polovicu známych, ale i milou babičkou, ktorá im k tomu uvarí kafe s mliekom. Vzhľadom k tomu, že ženy chodia na potrebu skupinovo, prepokladám, že dámske WC je navyše zariadené kabínkami, v ktorých sa nachádza o dve či tri záchodové misy viac. Tejto vymoženosti som ale ochotný sa za určitých podmienok vzdať (nemusím mať všetko, že).

A za tretie: nie že by som bol šovinista, ale muži by mali mať na spoločných záchodoch prednosť. Pri pohľade na tie neskutočné rady pred dnešnými segregovanými ženskými toaletami na každej významnejšej kultúrno-športovej udalosti je to logické. Pred mužskými záchodmi rady nie sú a teda ženy si za to môžu samy. Buď si to dovtedy nejako vyriešia alebo budú jednoducho na naše nové záchody chodiť návštevníci prvej a druhej triedy.

Pretože unisex WC napriek genialite tejto myšlienky nevyriešia to, že sme iní. Ako som minule sľúbil, zrejmé je to na príklade mužského a ženského konzumovania jablka v župane. Keď sme raz s Kikou boli na obede, ona zjedla len cesto (teda župan) a ja zase len vnútro (teda jablko). A čo to znamená? Že ženám ide len o obal a o povrch. A že muži sa chcú už od začiatku dostať čo najďalej.

Dušk.o.

...

Nuž tak. Venujme mojej ex-kvázižurnalistickej dráhe tichú spomienku.

Vysielame z archívu

Takto vyzeralo štúdium mediálnej vedy na FSS v roku, v ktorom som tam nastúpil. Teda, takmer. Stará budova na Gorkého, roku pána dvetisícehoštvrtého.

Docentov postreh na štvrtkové ráno

"Všichni jistě víte, že každá pevnost je dobyvatelná. Záleží na použití vhodného nástroje, řebříku, tunelu, zkrátka možnosti, jak se do ní dostat."

Povedal môj obľúbený docent zaoberajúci sa kultúrno-antropologickými sračkami, prednášajúc svojským štýlom tentoraz o metodológii vedy. Metafora celkom poučná. Pravda v kontexte docentovej podmienky získanej pre obťažovanie študentiek v prítmí svojho kabinetu, získava celkom nový význam, však?

Dva kúsky z Raymonda

"Sovětský svaz intelektuály ujařmuje a cenzuruje, ale přinejmenším je bere vážně. Právě intelektuálové sovětskému režimu dodali velkolepou a pochybnou doktrínu, z níž byrokraté udělali státní náboženství. Ještě dnes v debatách o třídním boji nebo o výrobních vztazích zakoušejí slasti teologických rozprav, strohé uspokojení vědeckých sporů a opojení z úvah nad světovými dějinami. Rozbor americké reality takové potěšení nikdy poskytnout nemůže. Spojené státy nepronásledují své intelektuály natolik, aby se i oni nechali svést terorem; některým z nich dočasně poskytují slávu, soupeřící se slávou filmových hvězd nebo baseballových hráčů, a většinu ponechávají ve stínu. Intelektuálové však lépe snášejí pronásledování než lhostejnost."

a

"Vůdci levice se nacházejí někde uprostřed společenské hierarchie: mobilizují lidi, které mají pod sebou, aby vyhnali ty, kdo jsou nad nimi; těší se polovičním výsadám a zastupují lidi zcela bez výsad, až do konečného vítězství, které z nich učiní lidi privilegované."

Aron, Raymond (2001): Opium intelektuálů, Praha: Mladá fronta, s. 242 a 109.

Nedeľná chvíľka s internetom (už druhá či koľká)

Aktuálne.sk začalo svoj seriál o osudoch slovenských odsúdených na najvyššie tresty príbehom o priestreľaní sa Polgáriho skupiny z Leopoldova (súvislosť so spustením prvej série Prison Break na Nove a skorým uvedením druhej na Joj pravdepodobne čisto náhodná). Ak sa i vy zaujímate o beštiálnych vrahov, zvrhlých deviantov a iné kúsky našej fauny, dávam do ctenej pozornosti. Samozrejme, ako to už v prostredí slovenského internetu býva, väčšmi obohacujúcou ako samotný text, je diskusia pod ním, tentoraz venovaná téme trestu smrti. Vrelo odporúčam, najmä pre výroky ako zavrieť do koncentrákov a tesne pred vypršaním trestu postrieľať. Sám sa k trestu smrti staviam negatívne, a to najmä preto, že ak má (a to väčšinou akože má) trest smrti predstavovať trest absolútny, ergo najvyšší, nespĺňa na túto charakteristiku moje požiadavky, keďže si osobne myslím, že existujú i tresty vyššie, čiže horšie.

Rudo Hess by pravdepodobne debatu obohatil svojou osobnou skúsenosťou, keby teda žil, že.

...

Sumarizujúc práve končiaci víkend by som sa rád verejne pochválil, že sa mi podarilo i čosi prečítať, i sa čosi naučiť, a dokonca pravdepodobne stihnem utorkový deadline recenzie Opia intelektálov Raymonda Arona na Komunismus a fašismus. Pre intelektuálne vyznenie svojho blogu navyše pripájam i jeden z citátov, hodný zápisu.

"Opovržení, s nímž často intelektuálové pohlížejí na zaměstnání v obchodu či průmyslu, se mi vždy samo zdálo opovrženíhodné. Dívají se svrchu na inženýry či na vedoucí průmyslových podniků, ale v dělníkovi u soustruhu nebo u montážní linky vidí univerzálního člověka, čož považuji sice za sympatické, ale poněkud zvláštní."

Priznávam, že na podobné aktivity som mal čas predovšetkým preto, lebo som väčšinu svojich voľných dní strávil v teple nášho panelákového 3+1. Konečne, s každou ďalšou návštevou svojho rodného malomesta cítim, že Senica sa nevyhnutne mení. Pri dvoch fernetoch v Barake, či ako sa tomu pajzlu pod červeným penziónom hovorí, som zostal mierne prekvapený z počtu východniarov, Poliakov, ale i Čechov (!), pracujúcich v senických fabrikách, krátky pohľad do Rock4ever či 61 mi zase pripomenul, že z mesta sa všetci známi, s ktorými sme kedysi sedávali za jedným (a jediným) stolom v legendárnom Téčku, pomaly vytratili.

Iba tá socha Laca Novomeského v parku mi príde stále tak isto nadživotne chladná.

Prison Break (once again)

Vráťme sa k diskusii o Prison Break, ktorú tu pred časom načal Lemuel svojim mierne pohŕdavým postojom nad vývojom dejovej línie tohto môjho momentálne veľmi obľúbeného seriálu. Dopredu hovorím, že najnovšie produkcie amerických televízií väčšinou môžem, napríklad Desperate Housewives som videl šesť dielov v rade, a i keď ma napríklad nechytil ešte Dr. House, ktorého prvé dve série sa mi váľajú v Lískovci, akékoľvek odmietavé stanovisko k popkultúrnym novinkám tohto druhu na svojom blogu nebudem tolerovať a mienim tvrdo potierať.

Recenzia publikovaná v súvislosti so začiatkom vysielania na Nove moje nadšenie nezdieľa - a myslím - rozoberá niektoré zásadné výhrady i ďalších jeho neprajníkov.

Jeden z průměrnějších seriálů současnosti. Hlavním problémem je prudký pokles kvality po 14. díle. Původní deviza skvělého ztvárnění vězeňského prostředí a některých vedlejší hereckých výkonů se proměňuje v průměrnou zápletku i vývoj postav.

(viac tu)

Osobne verejne priznávam, že som až taký prudký pokles kvality po 14. časti nezaznamenal, a nemyslím si, že by kvalite prospelo, keby seriál skončil popravením Burrowsa, keď ešte žiaden útek ani nezačal. Tiež si nemyslím, že by druhá séria, ktorá sa odohráva na úteku bola lepšia ako prvá, ale ak by seriál mal skončiť, tak keď už na konci prvej, kedy by sa pri pokuse o prelezenie múru niečo dodrbalo, všetkých by chytili, Burrowsa posadili na kreslo a bolo by. To s tou 14. časťou mi príde veľmi nelogické a od recenzenta trochu krátkozraké.

Rovnako ako jeho výrok toho charakteru, že

"od 15. dílu je nezastřeně evidentní, že autorům jde hlavně o co nejdelší protažení seriálu tak, aby se okolo něj nakumuloval co největší objem reklamy."

Pretože ja si myslím, že o reklamu ide v každom takomto projekte predovšetkým, a ak sa s ním spája celkom rozumná dejová línia, v žiadnej časti sa neobjaví zosobnené dobro v podobe nejakej novej varianty Brandona Walsha (ako bol môj obľúbený Dawson z Dawson's Creek), a ak scenárista neotrávi masovú kultúru takou pičovinou, ako bol slogan Pusťte Donnu k maturite, tak je v zásade všetko ako má byť.

Čiže výhrady možno, ale krajina, ktorá televízny svet obohatila Ordináciou v ružovej záhrade, potrebuje seriály ako Prison Break presne tak, ako ho potrebuje krajina, ochotná Ordináciu nakrútiť ešte do slovenskej verzie.

Citát týždňa

"Opravdový začátek konce socialistického panství ve střední Evropě je nejlépe vyjádřen obratem maďarských elit v první polovině 80. let, kdy klasické komunistické heslo Kdo nejde s námi, jde proti nám! změnili na Kdo nejde proti nám, jde s námi!"

(doc. Holzer, seminár Komunismu a fašismu)

Vyprázdnený post na víkend

Miloš Čermák sa na jednej zo svojich internetových sebarealizácií rozhodol každý deň fotografovať svoj obed. Nápad vskutku nie práve originálny, v našom kultúrnom prostredí však i tak trochu nevšedný, čo konečne zistil i sám autor, keď bol z jednej reštaurácie vďaka svojmu nápadu slušným spôsobom vyprataný, na čo si zaspomínal v najnovšom Reflexe. Mimochodom, i v tomto čísle, ako i v niekoľkých ostatných, si akosi neviem nájsť niečo, čo by moju malomestskú a fantáziechtivú dušu obohatilo.

Aby sme si ale rozumeli, nemienim vás po Čermákovom vzore denne obťažovať banalitou, že sa mi podarí občas stihnúť sa naobedovať, i keď nepopieram, že by vás fotky z Veselej Vačice, Tukana či nebodaj zo široka obchádzanej akademickej menzy na Moravskom námestí, nenadchýnali. Ale keďže som si dobre vedomý intelektuálne kritickej argumentácie kultúrnych outsiderov, ktorí hovoria, že napríklad vplyvom častého mediálneho spracovania sexu sme ten pojem vyprázdnili, nemienim vo vyprázdňovaní pokračovať.

A už vôbec nie čo sa jedla týka.

...

Počasie si so mnou zahráva. Motajúc sa senickými ulicami, ktoré mimochodom nedávno ktorýsi ignorant prirovnal k Chemnitzu (in DDR), a vyhýbajúc sa dažďu, bolo mi zima. Čo je mimoriadne nepríjemné, keďže som ešte nestihol pre seba zakúpiť zimný kabát. Musím navštíviť jeden príjemný švédsky obchod na Českej ulici.

Pedro je späť

A je to tu. Na žuvačky Pedro si pamätám, i keď matne, ešte aj ja, a to som revolúciu robil ako trojročný. Elena mala pravdu. Chceme retro, máme ho mať.

English is easy

Kto ma pozná, vie, že okrem prirodzeného technického antitalentu, mám značné rezervy i čo sa týka jazykovej vybavenosti. Na mnohé veci som skrátka nedorástol. Ale i jedinec, ktorého vývoj zastal na mojej úrovni, si musí položiť otázku, ktorý iniciatívec to nedávno preložil názov mojej práce na Rexteri tak, že veškeré zákonitosti časopriestoru zostali kľačať na hanbe.

Ako si inak vysvetliť prevedenie slov včera a dnes na yesterday and tommorow?

Asertivita do vrecka

Okrem zemiakového šalátu a ponožiek v sandáloch celkom principiálne nemám v obľube jedincov, ktorých interne nazývam piče (dopredu verím, že sa v texte nespoznáte). Precíznejší anatomický rozklad pojmu nechám na príhodnejší moment, vrhnime sa rovno na príklad. Piča prichádza do knižnice zásadne s telefónom prilepeným k uchu. Suverénne ignoruje otravný šepot, ktorým sa dohovárajú ostatní naokolo, a so svojou kámoškou, ktorá bude mimochodom vynikať tými istými charakterovými črtami ako naša hlavná hrdinka, a teda je možné nazvať ju tiež pičou, veľmi otvorene debatuje o svojich problémoch na úrade/na skúške/v posteli (nehodiace sa škrtnite). Prejav je našťastie dostatočne ozvučený, čiže tému rozhovoru tej vašej piče istotne rýchlo zistíte.

Telefonát je dlhý ako bežný výklad o kultúrno-antropologických sračkách nášho obľúbeného docenta, ale keďže ste prišli do knižnice pravdepodobne študovať, čo je činnosť vcelku časovo náročná, dočkáte sa jeho konca. V tej chvíli sa do hlbín vedy ponorí i piča, i keď vzhľadom k jej mentálnemu vybaveniu k tomu nebude potrebovať žiadnu veľkú výstroj, ale jej pokojne postačia plutvy a šnorchel. Jej koncentráciu na lúskanie záhad sociálnych vied však preruší sám učinený diabol. Kopírka (známejšia pod ľudovým názvom Xerox). Kopírka bliká a svieti, chrústa listy s textami spoločensko-vedných teoretikov a to piču prosím pekne ruší. Nervózne sa vrtí na stoličke a špicľuje, koľko toho ešte bude.

Keď som už takmer pri konci, nevydrží to.

-Kolik toho ještě máš?

Zatvorím knihu, z tašky vytiahnem čosi, čo som už robiť nechcel, ale keďže mám ešte chvíľu, ktorú som ochotný venovať tejto sympatickej slečne, neváham a spokojne sa usmejem.

-Ešte dosť.

Opäť nedeľa, opäť dušk.o.

Svoj už temer trojtýždňový pobyt v prekrásnom starogermánskom meste, ako tento juhomoravský pupok raz nazvali nejakí neonacisti, zavŕšim i túto nedeľu krátkym zamyslením a ešte kratším opisom aktuálnych udalostí. Internet v Lískovci nefičí ešte stále, čiže inokedy ani na blog času neni. Dosť na tom, že po minulovíkendových pitkách a niekoľkonásobných oslavách mojich kolegov sa mi podarilo prechladnúť a teda stať sa chorým. Čo je v mojom prípade stav, kedy sa moje okolie veškerému kontaktu so mnou vyhýba.

Inu, tak. Utorkové dva krát dva deci u Tukana a dva krát dva v Jedenadvadsiatke mi moje telo oplatilo nádchou, bolesťou hlavy a mužným chrapľavým zafarbením hlasu. Na stredu a štvrtok som zrušil všetok svoj program a, zabudnúc na umastenú korporáciu a moju drahú zelenú a výberovú, ľutoval som sa pri šálke jablkovo-škoricového čaju a niekoľkých ďalších dielov Prison Break. Mimochodom, výborný seriál, len ústrených postáv je s každým ďalším dielom nejako poriedšie.

V piatok a sobotu som si už ale návštevu v krajine zlatých oblúkov neodpustil, čo by bola zrejme chyba, keďže chodiť do práce o hodinu skôr a z nej o hodinou neskôr je mojim veľkým hobby v ostatnom čase. Aj shiftovať s minimom zamestnancov, aj všetko na poriadku mať, aj sa doširoka usmievať a chodiť po reštaurácii s doskami a furt si niečo zapisovať, lebo máme návštevu zo samého srdca korporácie, a tak sa to robiť jednoducho má. Mimochodom, ak ste náhodou z mesta, nechcete na brigádku?

...

Jaro mi píše, že v Austrálii zima skončila. Už sa bol pár krát kúpať.

Neni fér.

Nedeľná chvíľka dekadencie

Pre všetkých zvrhlíkov, čo nevedia, čo si začať v túto jesennú nedeľu, prečítajte si, že nielen my, intelektuálne nadaní a myšlienkovo obohacujúci autori, vieme blogovať. Aj Hranolova ľavá ruka, teta Jebemvašeúspory bloguje. Je to mierne šokujúce, zľahka zvrátené a obsahovo dosť nechutné. Presne to, čo človek hľadá na internete počas bežného víkendového popoludnia, keď sedí v univerzitnej počítačovej učebni a nemôže si teda pustiť porno.

(Teda, nemal by, ale boli aj takí, čo sa nehanbili, česť a sláva).

Po včerajšej niekoľkonásobnej oslave narodenín, zakončenej rozbíjaním zle umytého hospodského skla niektorými menej koordinujúcimi jedincami (a teda zrýchleným presunom do iného podniku), som vstal napočudovanie ráno o jedenástej celkom v poriadku. Vzhľadom k faktu, že nám ešte niekoľko dní nepôjde internet, som sa posunul ďalej v prvej sérii Prison Break (áno, ešte som len tam) a štvrtej Futuramy, nalinkoval si veľkolepý plán o študijnom popoludní s nejakými kultúrno-antropologickými sračkami od docenta, čo sa rannej kontrole stavu svojho outfitu venuje menej, ako je na akademickej pôde slušné, aby som sa o druhej rozhodol, že bez netu to nedám. Síce bez porna, ale s icq a novými mailami kontrolujem, čo za populačné výrostky to sedáva v počítačových učebniach mojej alma mater o takomto dni.

...

V pondelok som šiel vlakom do Brna s hromadou nových prvákov. Inšpirujúce. Naozaj si nepamätám, či som si vtedy kedysi dávno balil na jeden a pol hodinovú cestu desiatu. Alebo či mi ju dokonca robila moja mama (o čom vzhľadom k jej výchove k samostatnosti trochu pochybujem).