Rozjímania

Bývať so Španielmi sa nebude: aspoň teda s najväčšou pravdepodobnosťou nie. Krátka mailová smršť so zahraničným oddelením vo Varšave priniesla svoje ovocie a ja som vyhandloval double room niekde vraj blízo pri kampuse. Problematickým sa samozrejme stáva ono double, keďže moja Lískovcom zhýčkaná osobnosť si zvykla spávať bez spolubývajúceho. Konečne, po skúsenosti s Trtom z ostatného pobytu na ubytovacích zariadeniach mojej alma mater sa zvykalo až príliš jednoducho.

Ráno idem do Brna; treba vypratať skrinku v korporátnom kurníku, inak to moja drahá iniciativní vedoucí spraví sama v rámci bodu konečne vypadol v osobnom To-Do liste. Pomaly sa mi darí vysťahovať sa i z Lískovca; Respekty a Týždne skončili v separovanom zbere, uvoľnené sú tri poličky a takmer všetky zásuvky, tento týždeň si dúfam vezmem preč i oblek a tričko s nápisom co tady děláš? dělám kasu a je mi OK, v ktorom som v Brne spával. Ďalšia firemná relikvia. Podľa posledných správ bude i rozlúčka, to si poplačem zase, vraj je to zdravé. Nuž a najlepšie na koniec: v piatok zase hupky hupky späť, aby sme si pocestovali stále dookola.

Tak držte palce.

Bu bu bu

Zabudol som pozerať debatu Klausa so Švejnarom, ale vraj som o nič neprišiel; inscenovaná nuda s otázkami, ktoré nahrávali Švejnarovi. Zato doma sa dupotalo nožičkami: opozícia konečne buchla do stola a podmienila hlasy za Lisabonskú zmluvu odložením rokovania o tlačovom zákone. Inu, zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy, ale lepšie ako nič. Hranola išlo samozrejme roztrhnúť a starý Paška v Televíznych novinách remcal čosi o tom, ako opozícia pripraví slovenský ľud o takúto šancu.

No bu bu bu, už teraz počujem ľudovú slovesnosť, ako si za Lisabonom vymýšľa legendy a mýty, ako keď tomuto národu povesili Jánošíka.

Verím, že chlapci dodržia slovo a Hranol utrie riť: ale stále je to málo. Žijem v krajine, kde nacionalisticko-socialistická chamraď na začiatku svojej dnešnej schôdze odmietne nechať vyšetriť bordel na Kaliňákovom OPBH, aby pol hodiny rozjímali nad tým, že pred 160 rokmi Štúr s Hurbanom tiež mali národnú radu a či NRSR nepremenovať na SNR; no bla bla bla. Totok táto epizódka s Lisabonom je nič: čím častejšie Hranol utrie riť tým lepšie a treba mu ísť po krku.

I tuna je blaze

V Brne je možno nuda, ale je to nuda, ktorú mám rád: mám rád istoty a nenávidím prekvapenia a to je presne to, čo toto mesto ponúka. Pred odchodom nach Polen tu trávim posledných niekoľko dní - snáď aby som s využitím posledných zvyškov dávnej motivácie zarobil v kurníku nejaké chechtáky, aby bolo na pivo-víno-limo než nabehneme na štipendijný režim a príspevky od donorov (EK a rodičia); snáď aby som v Senke nezhnil, keďže rodné malomesto toho zas až tak v tejto chvíli neponúka, ba by som povedal, že sa uložilo k zimnému spánku.

Krátko: Treba sa baliť a treba niečo urobiť s kopou Reflexov, Respektov a Týždňov, čo sa mi válajú po zásuvkách. Matej sa zastavil a podelil sa o svoj skeptický pohľad na situáciu na brnenskej politológii, čo je však ale dôležitejšie, žije a chodí, no napriek všelijakým zvestiam si v Modrej ruži nedal nič alkoholické, čo bolo pre mňa miernym sklamaním. Nie je až také teplo, ako by sa zdalo, najmä v Lískovci nie. Jura zoštátnicoval (na endlich) a tiež nerozumel, čo je na fotke černošského vojaka depolitizovanou mytológiou. V Reserved majú naozaj veľké zľavy, Matej neklamal. Vo Veselej Vačici robia výbornú morskú šťuku s pečenými paradajkami. Prestal som trénovať a nič nevydržím, päť pív a mám ho. A zdá sa, že rozlúčku s filiálkou treba prichystať. To bude sentimentálna zase.

Krátko o Varšave

Mojim snom je - aspoň raz v živote - cestovať bez problémov, komplikácií, obáv a nejasností. Všetky naše rodinné dovolenky bývali väčšinou poznačené rôznymi excesmi, od zhoreného kolesa po šesťhodinové čakanie na bulharskej hranici; presúvanie sa na trase Brno-Senka a späť zase meškajúcimi spojmi, vykoľajenými vlakmi a otravnými spolucestujúcimi. Výlet do Varšavy začína niesť podobné črty: potrebné papiere na uzatvorenie finančnej zmluvy (podľa pokynov nejpozději tři týdny před odjezdem) mesiac pred odjazdom zostávajú v zásuvke poľského koordinátora, vzhľadom ku kapacite sa mi neušlo internátu (a naozaj, naozaj verím, že sa to zmení, keďže sa mi Ad 1: nechce hľadať byt v Poľsku Ad 2: bývať so Španielmi ani Turkami ani inými južnými Erazmus-študentami, ktorí jediní majú v tejto chvíli voľné miesta) a môj záchytný bod v podobe mentora mi napísal mail s veľavýznamným textom I am your mentor: Any questions?. Och. Bude ešte sveta žiť.

Ty, ty, ty!

Iba krátko zo sveta štandardizovaných produktov masovej komunikácie; som totiž ťažko nemocen, čiže mám naozaj čas i chuť sa im venovať konečne dostatočne podrobne. Rádio síce počúvam minimálne, ostatne, prečo aj, keď autom nejazdím, v práci sme mali zaplatené Óčko a ešte predtým sme si púšťali vlastné korporátne elpíčka, ktoré hrali každú polhodinu Justina Timberlakea, a doma som rád, keď je aspoň chvíľu ticho: ale ohľadom Rádiožurnálu súhlasím s Milošom Čermákom. Napriek sofistikovanej argumentácii kolegyne Tachecí to je síce pravdepodobne v súčasnosti shit, ale nenahovárajme si, že to tak nebolo už dlhú dobu. Či už to hrá Helenku alebo po novom 90. roky, koncepcia tej stanice je veškerá žiadna a hra na verejnú službu je viac ako amatérskou. Ostatne, úryvok z najnovšieho Respektu budiž dôkazom:

Na otázku, zda je vhodné, aby (Radek) John používal před desátou dopolední v souvislostí s prostitucí slovo kurva, (Tachecí) opáčí: "Tak to je chyba. U těchto lidí předpokládáme automaticky, že takováto slova nepoužívají. Když se to stane, tak mu během následujícího songu moderátor mimo mikrofon řekne: Radku, ty, ty, ty, takhle se na rádiu veřejné služby nemluví, už nepoužívej slovo kurva."

No vida. Profesionálka.

Oveľa viac ale v tejto chvíli chápem problémy Rada Baťa, ktorý čelí žalobe tetky Tomanky za to, že ju označil za mimozemšťanku a ako dôkaz pripojil i usvedčujúce foto. Baťo sa totiž obáva komplikácií pri predvolávaní svedkov, keďže, ako sám píše, ten posledný známy svedok sa vrátil domov.

A fčul babo raď.

Vyberte si správnych spolubývajúcich

Niečo sa ale tomu Švejnarovi musí uznať; akokoľvek svoje námietky voči instantnosti jeho kandidatúry myslím vážne, je to človek, ktorého životný príbeh je na knihu. Tuna v dnešnom rozhovore pre Lidové noviny napríklad spomína, ako sa od rozvážania chladničiek a brigádovania v knižnici dopracoval k ubytovaniu v študentskom rezidenčnom dome, kde spolu s ním prespával Zbigniew Brzezinski, a s Francisom Fukuyamom sa hádal o to, kto umyje ich spoločnú kúpeľňu. Fantastické.

...

Môj životný príbeh by v tejto chvíli síce vydal tak akurát na menší leták, podľa jednej z aplikácii na fejsbúku je ho však možné považovať na sedemdesiat percent za úspešný. Pravda, trochu skeptický som k metodológii, ktorá viedla k takejto analýze, keďže predpokladám, že zaškrtnutie impertinentnej otázky o drogách mi asi ubralo nejaké body. Či čo. Konečne, je ešte tráva drogou? Pri včerajšom okuknutí senických lokálov na trase Charlies-Riva-Branč som videl oveľa horšie veci, na toalete diskotéky v Branči sa včera otvorene čosi šňupalo, a mne tu bude fejsbúk stŕhať body za nejaké maličkosti. Ech.

...

O onom jednom prípade korupcie ste dúfam už počuli; písal o tom už kolega yagami: zapojiť tridsať vyšetrovateľov na to, aby zistili, že sa v okresných pomeroch dávajú za výhody na dopraváku čučoriedky, je viac ako tristnou správou o stave slovenskej spoločnosti.

Ako už v minulosti upozornili chlapci z Českej sody, business je treba vidieť inde.

Ťažké dni

Nikdy si vo veciach nespravím taký poriadok, ako počas skúškového; inokedy je málo času a k takémuto úteku ani nie je dôvod, keď ma ale na stole pri Bystríkovi čakajú svety zo slov, paradigmatické osi ľudského dorozumievania a česká poľnohospodárska politika, akosi sa ku všetkému dostanem. Dnes som vypratal dve skrinky s písomnosťami všetkého druhu, pričom do dvoch kusov igelitiek zn. Tesco a jedného kusu igelitky zn. Lidl som odlifroval nasledovné:

• výpisy z účtov za ostatné tri roky
  
• niekoľko zošitov s poznámkami zo strednej školy
• niekoľko zošitov s poznámkami z vysokej školy
• stoh papierov s prípravami na skúšky a výpiskami z textov s názvom Čo musím vedieť
  
• stoh papierov s prípravami na skúšky a výpiskami z výpiskov s názvom Čo musím vedieť vedené pod názvom Čo musím bezpodmienečne vedieť
• tri peňaženky, ktoré už niekoľko rokov nepoužívam (zisk cirka 30 korún slovenských a 15 českých)
  
• niekoľko záručných listov na prístroje, o ktorých netuším, že som ich ja alebo niekto z mojej rodiny v živote mal;
  
• obdobne niekoľko súčiastok, káblov a návodov k použitiu, ktoré k týmto prístrojom pravdepodobne patrili
• dva kusy časopisu .týždeň a jeden kus časopisu Elle (hmm)
• všetku svoju tvorbu literárnu a pseudoliterárnu zo stredoškolského obdobia, uchovávanú pravdepodobne v naivnej viere, že príde doba, kedy sa za to nebudem musieť hanbiť (hmm hmm)
• staré výtlačky periodík Hurra!, Hello! a Bridge, taktiež z obdobia gymnaziálnych štúdií
• poznámky k obsahu a koncepcie ďalšieho vývoja redakcií fakultného časopisu a serveru vysokeskoly.cz, ktoré som neskôr, ako si spomínam, drahým kolektívom oboch študentských médií - viac či menej úspešne - vnútil
  

Nuž, a budúcim generáciám bolo zachované nasledovné:

• zmluva o uzatvorení životného poistenia, zmluvy o vedení účtov v bankách, potvrdenia rôznych potvrdení atp.
• vysvedčenia, diplomy a pochvalné uznania z obdobia rokov 1992-2004
• diplom Nejlepší zaměstnanec restaurace udelený filiálkou korporácie niekedy veľmi veľmi dávno
• veškerá stredoškolská odborná činnosť, zavŕšená lokálne významnými textami s názvami História obce Osuské a Súpis hrobov a hrobových nápisov z rímsko-katolíckeho cintorína v Osuskom
• výtlačky fakultného časopisu Halas, na ktorých som sa, zväčša ako editor, podieľal
  
• korešpondencia, zmluvy o honorároch a prijatia na vysoké školy
• no a najmä - doteraz nevyplnená cvičebnica Wir üben deutsche Grammatik

Veľmi plodný deň, by sa i patrilo zapiť.

Čo týždeň dal

Na chvíľu si odskočím od vyrovnávania sa s ťažkým údelom študenta kultúrno-antropologických sračiek, ktorý nemá akiste nič lepšie na práci, len prečítavať zbytočne dlhé a obsahovo pochybné texty plné táranin a rečí o všakovakom determinizme, konštruktivizme a štrukturalizme, ktoré každý jeden hovoria to isté, ale nato potrebujú vlastné masturbácie nadrvených cudzokrajných termínov a sparchantelých novotvarov. Rovnako chvíľu nechám na pokoji i debatu o hybridných režimoch, v ktorej moji vyučujúci chudáka Larryho Diamonda zopsuli až bieda. Pravda, nového nič moc nie je, ale ak iní masturbujú, netreba mať výčitky.

Oslávil som Silvestra, teda nie sám, ale za účasti hojnej skupiny návštevníkov našej vidieckej chalúpky. Musím priznať, že napriek tomu, že som tento rok už naozaj chcel na hory, sa nám to celkom vydarilo. Mali sme krb a veselú náladu, celkom homogénnu spoločnosť a dostatok šampanského, teda sektu, aby sme terminologicky nešliapli do hovien, do ktorého ani nebolo treba celaskonu pridávať. Spať som išiel o piatej, no keďže som - poprvé - mal na druhý deň vstať okolo deviatej a - podruhé - spánku predchádzala zbytočne dlhá diskusia ohľadom právnych prostriedkov ochrany demokratického štátu s kamarátom právnikom, zapisujem si to ako prvú vážnejšiu chybu v novom roku.

Druhou vážnejšou chybou bolo podcenenie fyzikálnych vlastností popola z krbu, najmä čo sa týka uchovávania tepla, následkom čoho som po vyčistení ešte musel vonku trošku hasiť dýmiaciu sa popolnicu. Nuž. Vykročil som správnym smerom.

Po triezvom zhodnotení reality svojho takmer dvojtýždňového pobytu v Senke, počas ktorého som sa o štúdium ani neobtrel, som radšej zbalil svojich pár sliviek a odišiel do Brna. Nie som síce bohatší o väčšie zážitky, ale sa ráta, že piatok som strávil v knižnici, večer zase u Tukana, a ráta sa asi aj to, že som jedným očkom videl filiálku umastenej korporácie, čím sa, žiaľ, môj odpor opäť len prehĺbil.

Na záver, doplním ešte spoločný čitateľský denníček o svoj príspevok k modernej slovenskej próze, ktorú sme si všetci pozérsky nakúpili v rámci - optikou dnešných vedomostí už celkom pochopenému - funusu Kolomana Kertésza Bagalu.

Nenazrel som ešte do všetkého, ale celkový dojem už môžem označiť za tristný. Kapitáňovej Samko Tále bol originálny prvé tri strany, potom to už začala byť nekonečná znôška banalít, ktorej chýbal, v próze občas žiadaný, dej. Detektívka Nech to zostane v rodine na tom už bola lepšie, vyústenia deja bolo prekvapivé, i sa to čítalo dobre, ja by som teda možno čakal, že verdikt súkromného detektíva bude založený viac na dôkazoch ako na dojmológii, ale ako odpočinková literatúra, budiž. O Silvestrovi Lavríkovi sa mi ani nechce nič písať, keďže Allegro Barbaro sa mi z väčšej časti v minulosti skutočne páčilo, ale čo si chcel Perokresbou dokázať nepochopím. Moje už vyššie spomenuté volanie po deji, alebo aspoň jeho náznaku, alebo aspoň kúsku akokoľvek lacného príbehu s pointou sa pri tejto knihe stávalo mottom môjho čitateľského zážitku; pravda nie nadlho, lebo dočítať som to odmietol. Villa Lola pravdepodobne vďaka tomuto textu zhnije v poličke. Aké veľké bolo sklamanie, keď sa i Eman Erdélyi, ktorého poznám už z reklamy a mal som s ním v minulosti pripraviť rozhovor pre jeden lesklý časopis, kým teda šiel do kytičiek po prvom čísle, s Marekom Vadasom zaradili k Lavríkovi z úplne rovnakých príčin.

Čo mi zostáva: Klimáček, ktorý ma včera chytil, tak verím, že sa to nedodrbe, Vadasov Liečiteľ, ktorého ale vzhľadom k Diablovi pod čapicou budem čítať podmienečne, a Márius Kopcsay. Budeme vidieť.

Hranol fashionista

Nacionalisticko-socialistická chamraď si v tieto dni užíva osláv toho, že republika má už pätnásť. A že je opäť v správnych rukách, ktoré si tak môžu podávať kľučky všelijakých matíc či čoho a blabotať o tom, akí sme super. Dostáť slávnostnej chvíle však samozrejme nevie len tak niekto a Róbert Fico sa dnes musel hanbiť za slovenských novinárov.

"Na dnešnej slávnostnej ceremónii sa šéfovi kabinetu nepáčil prístup niektorých novinárov, ktorí podľa neho svoje oblečenie neprispôsobili významu tejto udalosti. "Dnes som sa veľmi hanbil za niektorých novinárov... pätnáste výročie vzniku republiky, odovzdávanie štátnych vyznamenaní, to je hanba, čo pri tejto príležitosti predviedli," kritizoval nevhodne oblečených žurnalistov."

píše sme.sk.

Nuž teda na obranu slovenských novinárov zase hovorím ja, že som sa musel hanbiť za Róberta Fica, čo ako premiér republiky predviedol pri všelijakých iných rôznych príležitostiach.


Napríklad vtedy.


A vtedy.


A ešte aj vtedy.