Novoročenka

Nuž teda, keďže sa plánujem zajtra odlifrovať na vidiek, aby som Silvestra strávil spolu s niekoľkými drahými dušami na milom a tichom posedení bez petárd a svetlíc, ktoré som účastníkom tento rok zapovedal, nezostáva nič iné, ako ctenej čitateľskej obci zaželať už dnes. I keď priznávam, že výmena kalendára na chladničke pre mnohých nemusí byť významnejším popudom k bujarému pitiu a hodovaniu či posielaniu recyklovaných smsiek zabudnutým priateľom a známym, my ostatní sa tejto náhlej zmeny neváhame chytiť ako maličkej nádeje v tomto našom prostom živote. Ohliadnuc sa za práve uplynuvším rokom môžem totiž aspoň ja konštatovať, že napriek malým úspechom to bola v podstate mizéria, ktorá ma opäť len pripravila o mladícke ideály. S každým ďalším zmrdom, čo sa mi za ostatných dvanásť mesiacov prilepil na topánku, sa tak cítim dospelejší, akoby som chcel. Ale asi to patrí k tomu, mať dvadsaťjedna.

Ostatne, iba krátko to podstatné, z čoho by mohol byť v budúcnosti aký-taký osoh: obhájil som bakalársku prácu, získal titul bakalára z politickej vedy a mediálnych štúdií, niekoľko ráz zabil čas na korporátnych brainwashingoch, aby nakoniec zistil, akú pozíciu som si vo firme vybudoval, presvedčil sa o tom, aký historický význam bude mať nacionalisticko-socialistická verbeš, more času zabil mrdaním sa s opicami a obľúbeným docentom, smutne konštatoval, že na piče sa musí ostro, a potom sa vrhol do niečoho, v čom aspoň nateraz vidí zmysel.

Fakt, že sa rok 2007 vojde do jednoho odseku, budiž jeho trestom za to, že to v podstate bola nuda.

Čo bude od utorka lepšie, uvidíme. V každom prípade by som rád viac podnetov, ambícií, úsilia a iniciatívy želal nielen sebe, ale každému, kto o také niečo stojí.

Počul som, že osmičky bývajú v histórii celkom dôležité. Nuž nech nás táto presvedčí.

Dovidenia zase o rok

Nuž, každoročné predsilvestrovské mecheche so spolužiakmi zo strednej máme za sebou. Len o málo to bolo iné ako minulý rok, snáď iba preto, že to bolo komornejšie; prišlo myslím pätnásť kusov, čo ale z celkového počtu 26 predstavuje stále väčšiu polovicu. Inak ale úplné dejá vu. City cafe v tzv. pokuse o vianočnú atmosféru (ale i tento pokus dostal na frak, keď som tam omylom rozdrbal pohár s pivom), šablónovité dialógy o postupne získavanom vzdelaní a rozšírených životných obzoroch, tentoraz okorenené o niekoľko diskusií ohľadne partnerov, hypoték a vhodnom veku pre tehotenstvo, a takmer hmatateľný pocit, že o väčšine zúčastnených vlastne už nič neviete.

Akurát, vlastne, tentoraz sa i pán kolega triedny dostavil. Po minulé roky ho prekvapila snehová kalamita, alebo sa k nemu nedostal e-mail, no včera to zvládol. A tak mohol náš drahý stredoškolský kolektív žoviálne klábosiť takmer až do jednej hodiny nočnej. Letmý pohľad kolom dokola do tvárí zúčastnených pritom mohol naznačiť, že sme sa zmenili, pri hlbšej analýze našej sociálnej reality ale nakoniec každý z nás dospel k tomu, že sme vlastne stále tam, kde sme boli. Je to ako s umelým vianočným stromčekom, ktorý každý rok už ozdobený vyťahujeme dedovi z krabice: tie roky sa na ňom už podpísali, ale smrdí stále rovnako.

Skrátka a dobre, občas som mal pocit, že mi na krk dýchajú deväťdesiate roky. Každoranná dvadsaťminútová cesta do školy, makové koláče z pekárne pri Gymnáziu, nevkusná železná skrinka s prezuvkami, ktoré už od pol ôsmej kontroloval môj učiteľ informatiky, denne dochádzajúci do Senky z Borského Mikuláša na bicykli, a najmä mizéria strednej školy plná malomeštiakov a zmrdov.

Odišli sme slušne.

Mne sa konečne podarilo prečítať nápis na spolužiakovom tričku (toto 3čko ma oprávňuje prísť domov v akomkoľvek stave, M.E.M. by mal radosť, že je to ešte v móde), podali sme si ruky a každý šiel svojou cestou.

Ja domov. Piť ďalej sa mi nechcelo.

Pravá vpred

Pred niekoľkými mesiacmi sa v Pravde odohrala taká kauzička. Admini ich blogovacieho systému blog.sk sa rozhodli stiahnuť a vymazať tri blogy ľudí názorovo blízkych slovenskej mimoparlamentnej ultrapravici, medzi nimi i blog hlavy umierneného neoľudáckeho Slovenského hnutia obrody, Róberta Šveca. Napravo vznikla tichá hystéria, admini iba sucho skonštatovali, že na to majú právo.

"Myslím si, že je zbytočné diskutovať o slobode prejavu a o tom, či Váš blog bol alebo nebol v súlade s bodom 16 Podmienok využívania služby. Musím chrániť záujmy firmy, ktorá ma platí, ktorá pôsobí na silne konkurenčnom trhu, a ktorá živí cca 200 ľudí. (...) Obsah toho typu, ktorý ste publikoval Vy, si jednoducho nemôžeme dovoliť sprístupňovať v našich médiách,"

povedal vtedy jeden z nich. Konečne, prečítajte si i na slovenskej verzii Metapédie, jedného z radu bohumilých projektov európskej krajne pravicovej high society, revizionistov, popieračov holocaustu a iných dobrodružných spolkov.

Ubehlo nám niekoľko týždňov a Róbert Švec sa rozhodol sebaprezentovať v samotnej nore slovenských slobodomurárov, sionistov a liberálnych zmetkov, na blogoch denníka SME. Aby sme si rozumeli, Švec nekope tvrdú ligu. Naopak, je skôr celkom obyčaným insitným hejslovákom a neoľudáckym revizionistom, v minulosti si dokonca preto, že nevpustil niekoľko členov Pospolitosti v uniformách na nejaká čítanie básničiek či čoho, musel nechať nadávať do liberálov a homosexuálov na diskusných fórach. Ale i tak, už prvé posty musia robiť klasikom krajne pravicového agenda settingu radosť.

Róbert napríklad nesúhlasí s tým, aby nitrianska komediantská lúza kazila dobré meno mesta vykrikovaním hlúpostí o čoraz častejšom vyčíňaní pravicových radikálov. Konkrétne hovorí o "údajnom extrémizme", "údajných množiacich sa útokoch" a "údajnom nebezpečnom konaní".

Nuž, neviem, čo také údajné je na faktoch, že v apríli v meste zhoreli štyri autá patriace Rómom a Číňanom, že na jeseň došlo k niekoľkým napadnutiam v okolí Starej pekárne a Starého divadla, ani ako veľmi údajné sú nitrianske steny a múry pomaľované statočnými a slušnými Nitranmi slovkami národný a odpor. I slovné spojenie údajne nebezpečné by asi kolega Švec lepšie pochopil, keby mu piati parchanti zrovnali fasádu za to, že nie je dostatočne biely.

Chápem motiváciu ľudí ako je on snažiť sa presvedčiť iných, že v tejto slnkom zaliatej krajine sa nič nedeje, rovnako ako chápem motiváciu trtov ako je Kaliňák vytvárať kartotéky s trestným činom samozbitia, no príde mi to nechutné a odporné.

Ak sa nás Róbert Švec pýta, čo je to vlastne extrémizmus, netreba váhať mu dať odpoveď: extrémizmus nie je mať iný názor, extrémizmus je zväčša organizovaná snaha útokom na základné princípy demokratického ústavného štátu obmedziť práva, slobody a bezpečnosť iných. Či už zúčastniť sa volieb, alebo chodiť po ulici bez strachu, že sa stane obeťou údajného útoku alebo štátom preukázaného samozbitia.

Nie, nie,

sentimentálne kydy o pravom zmysle Vianoc nebudú, Lemuel to zapovedal a ja neváham súhlasiť. Napriek tomu, že predovšetkým moju mamu už niekoľko týždňov desím tým, že si pod stromčekom tentoraz nájde duchovno, v skutočnosti si atmošku týchto dní nespájam s žiadnymi veľkými hodnotami, ale jednoducho s tým, že môžem byť dva týždne doma, vymetať s mojimi drahými kamarátmi senické lokály i vidiecke krčmy v priľahlom okolí, ležať na posteli, spať, konzumovať štandardizované produkty masovej kultúry a čítať knihy. Pravda, rovnako bez obalu priznávam, že očakávam, že ma rodina obdaruje i niečim materiálnym, keďže vo štvrtok máme stretávku zo strednej a ja potrebujem outfit vhodný k príležitosti takéhoto charakteru. Skrátka a dobre, nepotrebujem žiaden veľký sviatočný étos na to, aby som si užil niekoľko dní voľna.

Konečne, Senka nie je práve mestom, kde by na vás vianočná nálada číhala za každým rohom. A šesť či osem drevených búd na námestí, kde vám načapujú varené víno z termosky, na tom nič nezmení. V piatok som si síce všimol pokus o navodenie atmosféry v City cafe, boli aj sviečky aj ozdoby z papiera prilepené na oknách lepiacou páskou, ale to je tak asi všetko. Doma síce mnohé zvyky zachovávame, obľúbené je najmä každoročné hladovanie na Štedrý deň, ale ani tunak žiadna sláva. No máme sa radi a ešte sme sa nepohádali. Takže čo aké hento.

V krátkosti teda zopakujme vinš z ostatného postu, že nech teda všetko dobré, vyjadrime želanie, že sa nikto z vás nezadrhne kôstkou z kapra, a hor sa na posielanie všakovakých milých sviatočných smsiek rodinným známym z telefónu mojich rodičov, ktorí chcú spraviť radosť celému svojmu adresáru, no nechce sa im to vypisovať. No a načo majú deti, že.

S bratom sa väčšinou striedame, jeden na Vianoce, druhý na Silváča.

Za nové tvorivé činy

Neviem, ako je to možné, resp. teda viem ako to je možné, keďže som to odrbal ako sa patrí, ale seminárka na kultúrno-antropologické sračky je hotová. Pravda, nebudem sa čudovať, keď mi to pán docent vráti, dobrým dôvodom by mohol byť napríklad fakt, že požadovaných neuveriteľných 35.000 znakov bez medzier som splnil tak, že som počítal i s medzerami, ale aspoň mám na Vianoce pokoj. Deviateho je skúška a to bude asi ďalšia chuťovka.

Nemôže byť každý deň posvícení, čo sa mojej akademickej dráhy mi totiž pokojne stačí ohodnotenie už niekedy spomínaného textu na militantní demokracii, ktorú docent Mareš očastoval ľúbozvučnými adjektívami ako "precizní", "zajímavá", či "využití teorie", čo už síce nie je adjektívum, to som sa len chcel pochváliť, že som aj teóriu využil.

V každom prípade, oficiálne sa začínam tešiť na Ježiška. Keďže som nelenil a podarúnky zabezpečil vopred, bolo to tento rok bez stresu. Mám tak týždeň úplného voľna a potom som ochotný sa znova začať učiť.

Ak by sa už nepísalo, akože si myslím, že sa ešte bude, tak šťastné a veselé všetkým abonentom tohto obskúrneho plátku. Úspechy do nového roku vám priať nebudem, dovtedy ešte určite niečo zverejním, v každom prípade ale si ich i tak budete musieť zabezpečiť sami, keďže zmena kalendára vám len tak zbohdarma nič veľké neprinesie.

Nuž teda mi len dovoľte povzbudiť vás radou, ktorú nám a našim zamestnancom dnes pri najväčšej špičke a prelomení všetkých rekordov reštaurácie čo do hodinovej tržby adresoval zákazník niekoľko minút čakajúci v rade,

totiž že,

makejte, kundy.

Obrana piva

Neodpustím si: akokoľvek by sa mohlo zdať, že pivo je skutočne nápojom lúzy viac než nižších vrstiev, nie je tomu tak. Zabudnime na jeho nízku cenu v krčmách a palušiach a skúsme na chvíľu zapovedať i diskusiu o jeho chuťových vlastnostiach. História piva tak ako ju poznáme dnes je síce spojená aj s kotlami všakovakých barbarských kmeňov, germánskych hord a stredovekej chamrade, no narýchlo zgooglené pramene pripomenú i iné: že napríklad starí Egypťania, a to prosím pekne nebola žiadna nižšia rasa, hovorili, že pivo naučil človeka variť sám boh Re; alebo že sa pivo spomína v Epose o Gilgamešovi v okamihu, keď sa po konzumácii tohto nápoja rozhodol boh Marduk premôcť nejakého prerasteného zmetka s menom Tiamát; alebo že dokonca i Severania, chystajúci sa práve na objavenie Ameriky ešte pred Kryštofom K., vo svojich hodnotných textoch pripomínali, že pivo ja darom od samotných bohov (čítajte tu či tu).

Takže žiadne chcanky, pán kolega.

Posledné dni v Brne

A veru plodný začiatok týždňa: nielenže som odovzdal, čo som odovzdať chcel, strávil nejakých tých zopár hodín v korporátnom kurníku a nechal si u oborovej Erazmus koordinátorky potvrdiť Learning Agreement do Varšavy s absolútne šialeným zoznamom predmetov z všakovakých katedier a inštitútov, keďže Institute of Political Science má zatiaľ vypísaný len jeden jediný kurz v angličtine (und noch ein Kurs in Deutsch, aber das ist nichts für mich); ale sa mi podarilo i útržiť prvé Áčko v magisterskom štúdiu na základe priamo na hodine písanej eseje na tému Židovská otázka vo funkcii interpretácie komunizmu a fašizmu (štyri strany, 75 minút, ešte teraz ma bolí ruka, čo nie som zvyknutý takto bez technickej podpory písať), či dohodnúť všetko podstatné pre tradičnú predsilvestrovskú stretávku mojich vzácnych spolužiakov zo strednej. Opäť sa budem opakovať, keď poviem, že síce podobné akcie až tak veľmi nežeriem, ale sme z malého mesta, viem čo sa patrí a aspoň bude zábava.

Typický konverzačný model z ostatného mecheche pred rokom hádam stojí za pripomenutie:

On: Dušan, a tebe sa ako vodí v škole?

Ja: Dobre sa mi vodí, dobre. A tebe ako?

On: Aj mne dobre.

(hmm hmm hmm)

On: A čo vlastne študuješ?

Nuž teda.

...

Dojemne a srdcervúco sme sa včera piati čoskoro bývalí členovia mngr teamu na Kohoutoch rozlúčili s pracovným kolektívom, dokonca sme dostali i darčeky, boli i príhovory a čapkalo sa, no a potom sa šlo piť. A nálada bola smutná i veselá, ale všetkým nám bolo fajn, a to i napriek tomu, že som bol jedným zo svojich vzácnych kolegov a drahých kamarátov označený za hypochondra, keďže si sťažujem na chrípku a nemám ani horúčku, aby mi ešte pripomenul, že kladný vzťah k pivu nepatrí k vyššej spoločnosti, ku ktorej by som sa chcel niekedy hlásiť, keďže pivo pije len lúza, keďže sú to, a to si nedovolím necitovať, chcanky. Nuž ale ja som nepil len pivo, ale som typicky zamixoval obľúbenú sadu pivo víno limo, čiže citrus a zlatý jelzin, a domov som sa dostal o pol štvrtej a to som bol ešte rád, že som sa dostal.

A veru plodný začiatok týždňa. Iba neviem, ako s takto dôkladne pozametanou hlavou napíšem šestnásť, áno, šestnásť strán na kultúrno-antropologické sračky, ohľadom nejakej gorilej ruky či čoho.



Záľuba pána docenta v opiciach je skrátka neprekonateľná.

A predsa!

Keď som sa tak zamyslel počas mojej dvojhodinovej cesty osobáčkom do Brna (áno, toto bola narážka na nový cestovný poriadok platný od 9.12.), aj by možno bolo o čom písať. Predovšetkým by bolo vhodné sa takto pekne verejne ospravedlniť kolegovi yagamimu za to, že jeho ctené meno bolo na týchto stránkach tak hanebným spôsobom pošpinené ohľadom súvislosti jeho nového designu s nejakou formou ekologickej aktivity, ako i za to, že som prezradil, že sa svojou cenou z vianočného večierka chváli, kade chodí. Nebol z toho práve odviazaný. Nuž, verím, že prijme moju úprimnú ľútosť nad týmto skutkom.

V každom prípade, neblogovalo sa aj z tej príčiny, lebo sa učilo, a ešte sa aj učiť treba. Počas víkendu som zbúchal text na Militantnú demokraciu, s ktorým som ak nie spokojný, aspoň sa zaňho nehanbím. Kolégiu v ňom ozrejmujem, že síce obmedzovať práva nepriateľov demokracie nie je sranda, ale v konečnom dôsledku je to vec do istej miery z bezpečnostného hľadiska nutná, a že sme k takémuto typu ochrany demokracie boli najbližšie v rokoch 2005 a 2006, kedy sa ráčili porúčať kolegovia z SP. Na pamäti by sme totiž mali mať to, čo nám po sebe zanechal kolega Jóži Goebels a jemu podobní už v dvadsiatomôsmom:

„Vstupujeme do Říšského sněmu, abychom se ve zbrojnici
demokracie o ní postarali jejími vlastními zbraněmi. Stáváme
se poslanci Říšského sněmu, abychom ochromili výmarské
smýšlení s jeho vlastní podporou. Když je demokracie tak
hloupá, aby nám za tuto medvědí službu dala volné jízdenky a
diety, je to její věc…“

(citované podľa textu Petra Černého Právní prostředky
ochrany demokratického státu).

A to naozaj ani nie je sranda, ani nič iné.

...

Update 21:36.

Buch. Varšava kýva. Podľa bratových referencií mi dnes v schránke pristál Letter of Acceptance.

A ja?

Lemuel to už vysvetlil. Nebloguje, lebo sa opil.

Ja neblogujem, lebo neni o čom.

To len, aby sme si boli na istom.

Hřebejkoviny

Náročný záver semestra, plný deadlinov, seminárok a všakovakých nudných textov, ktoré ma nebavia čítať, písať, ani prerozprávať akademickému publiku, vyplňujem intenzívnym doplňovaním svojho popkultúrneho filmového vzdelania. Po nudných Vratných lahvách som sa vrhol na Hřebejka, pretože remeselné spracovanie jeho filmov som mal vždy celkom rád, Pelíšky patria k mojim najobľúbenejším kúskom, atď atď. Žiaľ, odkedy Jarchovský nechodí po nápady k Šabachovi, sú aj Hřebejkove filmy plné gýču, nudy a ľavicovo intelektuálneho mravokárstva.

Horem pádem som videl ešte kedysi dávno v starom kine Lucerna (to aby bolo zrejmé, že nie všetci sme odjakživa chodili len do Špalíčku na multiplex), kde som sa tuším aj dobre zabavil. Keď som to nedávno videl opäť, to hľadanie rasistu v každom z nás ma už nudilo. Krátko nato som si pustil Medvídka, a musím priznať, že si nepamätám, o čom ten film bol, iba viem, že som ho videl na dvakrát a vždy som pri ňom zaspal. Čo je celkom tristným výsledkom pre film, keďže vzhľadom k stresu a iným okolnostiam v práci v poslednej dobe nespím práve najlepšie.

No a včera som videl i o niečo staršiu Krásku v nesnázích. Súhlasím s Mirkou Spáčilovou, Hřebejk asi nenatoční film vyložene zlý, ale všetko to mravné poučenie, o ktoré sa s Jarchovským snažia, je jednoducho nevkusným gýčom. Či už havlovský étos, slizkí právnici, alebo fakt, že sa českí emigranti usadia zo všetkých rití sveta v Toskánsku, aby potom mohli srsať víno a prechádzať sa po úbočiach, sú nudné vzorce istej kultúrnej skupiny, ktorá tu v Čechách je. Nič provokujúce, nič nové. Ak ešte pripomeniem Hřebejkov vyhranený cit pre supraliminálnu reklamu (napríklad tu alebo tu, ale boli aj lepšie scény), ktorý by som ako sponzor filmu iste ocenil, nebyť výkonu Jiřího Schmitzera (ukážka tu) a Emílie Vášaryovej (tu), asi by to ani nestálo za dopozeranie.

Nuž, slovenský film je na tom síce biedne, ale za Moravou v ostatnom čase tiež žiadna sláva.

...

Apropos, na Persepolis by sa asi patrilo ísť, keď to tak veľmi chvália.

...

Inak iba pripomeniem, že i kolega yagami si po niekoľkodňovej opici spomenul, že bol na vianočnom večierku to tej firmy našej, dokonca sa ani on neváhal pochváliť, že niečo vyhral. Navyše zmenil design blogu, je to síce dosť zlé, ale ak tým chráni stromy a zver a ľadovce menšou spotrebou elektrickej energie, buďme radi i za seba, keďže u nás sa podobné snahy nestretnú s pochopením.

Sorry.

Bla bla bla

Nuž teda: predposledný víkend v Brne pred Vianocami mám azda zdarne za sebou; stálo to za veľké H a nemá význam viniť za to počasie. Na vianočnom večierku zlatých oblúkov sa žiaden škandál nestal, dokonca som obhájil minuloročné ocenenie v celozávodnej ankete môjho vzácneho pracovného kolektívu. Iste, tento rok som aj mal chuť povedať, že pre ďalšiu sezónu vzhľadom k okolnostiam rád prenechám miesto iným, ale nakoniec som držal hubu. V porovnaní s pôvodnými plánmi som so Zuzkou všetko to konferenciérstvo, či ako sa to volá, obmedzil na prostú civilnú verziu: poďakovalo sa, darčeky sa rozdali, zamestnanci pár raz začapkali a šlo sa piť. Netvrdím, že sme nemali aký taký úspech, iba sme už asi o žiaden ani nestáli.

Skepsa k ďalšiemu vývoju totiž pokračuje, a to i napriek tomu, že kolotoč rozhovorov, diskusií a debát nad budúcnosťou tej skvelej firmy (a ľudí, čo sa na nej účastnia) pokračuje dokonca i dnes. Žiaľ, nie z iniciatívy kompetentných, ale celkom zásadne osôb mimo kurníka. Ako som už ale napísal v nejakej súkromnej korešpondencii: K človeku, ktorý nie je ochotný sa so mnou baviť, necítim žiadnu lojalitu. Bla, bla, bla. Už ma to nudí.

Ak nikto nechce pochopiť, že ryba smrdí od hlavy, nemusí.

Je to vaše dielo, povedal klasik.

...

Nič, dosť výlevov, ideme do Vaňkovky. Je čas nakupovať, ako napovedá môj adventný kalendár na fejsbúku.

...

Update.

A tento trt nech ma tiež už neserie. Doprčic aj s mladíckymi ilúziami, zmetci sú to všetci, klamú a klamú.

Blbá nálada

Asi to je tým usopleným počasím, v ktorom toto mesto vyzerá sivo a nevkusne; i keď priznávam, že Lískovec poskladaný výhradne z panelákov vyzerá nevkusne za každých okolností. Ale nálada je blbá. A poriadne. Najmä čo sa teda umastenej filiálky týka. Niekoľkotýždňové spory a problémy s vedením dosiahli svojho vrcholu na otázke ostatných prémií za hospodarské výsledky. S výškou čiastky teda spokojní sme, aby sme si rozumeli, ale redistribúcia zlyháva. Naša požiadavka na vysvetlenie a odôvodnenie sa však stretla s nevôľou kompetentných, pričom nám bolo ozrejmené, že do okolností tohto charakteru je nám tak akurát trt makový a že ak sa nepáči, nech sa páči, môžme ísť kadeľahšie.

Nuž som teda súhlasil.

Výpovede padli dve, osobne si myslím, že definitívny rozklad tzv. manažérskeho teamu na Troch kohoutoch bude publiku predstavený počas jari budúceho roka. Dnešná narýchlo zvolaná porada so samotným pánom veľkotovárnikom pritom veľa nevyriešila: zdržiavaný som veľmi nebol, ukázalo sa však, že podpora vedenia zo strany manažmentu je tristná. Pani vedoucí sa výrazne nezastal nik. Presvedčivo nepôsobila ani kolegova pripomienka, že jeho teda nikdy nenapadlo sa niekoho na peniaze pýtať, či nechať si výšku prémií odôvodniť. Mno, mňa to teda napadlo, a dokonca som ochotný i tvrdiť, že záujem o vlastné peniaze je v pracovnom pomere celkom dôležitý.

Čo bude ďalej, vie málokto. Osobne som už ale trochu skeptický nielen z výsledku osobných konzultácií so samotným pánom veľkotovárnikom, či pravdepodobne nevyhnutných personálych presunov. V tejto chvíli považujem 31. január za svoj deň D. Potom hádam Varšava a potom hádam dačo iné.

...

Radosť v týchto pochmúrnych dňoch mi ale urobil krach vydavateľstva L.C.A. - vec pravda smutná, no vzhľadom k výpredaju kníh za polovičnú cenu užitočná. Urobiť si obrázok o súčasnej slovenskej próze som plánoval dlhšiu dobu (spolu s Matejom sa napríklad celkom kladne stavamie k Silvestrovi Lavríkovi), nie je preto dôvod nevyužiť príležitosť, že.

Hyenizmus, viem.

Niekoľko postrehov

Víkend trávim v Senke. Odmysliac si piatočné zbúchanie mimoriadne nudného textu o právomociach českého prezidenta, doteraz som tento čas veľmi utešene investoval. Do seba teda. Krátko som obehol niektoré senické lokály, väčšina ma bohužiaľ opäť sklamala, v sobotu sa mi podarilo i nejakého Cimrmana znovu pozrieť a dnes sa už pol dňa babrám s facebookom. Veľmi zaujímavé, i keď obdobné stránky pochádzajúce z nemeckého kultúrneho prostredia získajú človeka svojou jednoduchosťou, pokrok nezastavíš. Čiže ak by niekto chcel, nech nájde.

...

Mesto ako také v mnohom neprekvapí. Piatočný obed v reštaurácii kedysi s veľkou pompou otváraného hotela Arli sa mi znechutil nielen prítomnosťou poľských robotníkov v outfite značky maliar - natierač, špinavými obrusmi či mastným jedlom, ale i rétoricky neprepracovaným ospravedlnením slečny čašníčky po viac ako neprimeranej čakacej dobe (citujem: Omlúváme sa). V ten istý večer sme opäť obehli preplnené senické bary, aby sme - za Boha naviem z akého dôvodu - pili Tatranský čaj na oldies diskotéke v Rock4ever. Aby sme si rozumeli, Tatranský čaj sme pili za Boha neviem z akého dôvodu, proti oldies diskotékam v Rock4ever v zásade nič nemám. Veľa si z tej noci nepamätám, iba viem, že mi niekto daroval kľúčenku za počet vypitých pohárikov a že som, našťastie, odmietol pokračovať v typicky zakaprovacom Desperade.

...

K Lemuelovmu aktuálnemu top 5 sa vyjadrovať nebudem, keďže niektoré albumy z jeho výberu si rád nechám odporúčiť a vypočujem v skorej dobe, iba pripomeniem, že mi celkovo príde zaujímavejší ako najnudnejšia akcia roku, ktorá si, pri všetkej drzosti, dala za cieľ taktiež nejakým spôsobom mapovať hudobnú scénu. Posúďte sami. Och.

...

Slávika som síce vynechal, bohužiaľ to isté nemôžem povedať o ostatnej Srvátke. Chápem nedávne Shootyho rozhorčenie nad týmto televíznym kusom, konečne, nad reláckou, kde vystupuje čivava ako relevantný spolumoderátor (a priznajme si, že najmä vďaka výkonu Eriky Judíniovej, to psíkovi celkom ide), mám isté pochybnosti, môj problém s dramaturgiou celého programu je však nasledovný.

Zobrazovanie tzv. prominentov, medzi ktorými, žiaľ, v ostatnom čase vystupuje i nacionalisticko socialistická chamraď, či jej sponzori, mecenáši a iné násosky verejných rozpočtov, bez patričného kontextu, vytvára pred publikom dojem, že medzi Aničkou Belousovovou a trebárs Milanom Lasicom v podstate nie je žiaden rozdiel. Keďže obaja chodia na rovnaké akcie a obaja sa na nich kŕmia šunkovou rolkou s cesnakovou pastou, oddeľuje sa od pani Anny jej politická funkcia, a vďaka obrazu milej dámy, ktorá s Judíniovou štebotá o nových šatách a štúdiu angličtiny (z ktorého sa nedávno uliala), z nej médium konštruuje absolútne prirodzenú súčasť spoločenského diania, ba by sa až žiadalo povedať, človeka. To osobne je pre mňa do značnej miery neprijateľné.

Z tohto istého dôvodu som bol celkom sklamaný z nedávneho Krausovho vedenia debaty s Mečiarom v Bez obáv, prosím!, kde síce zaznela jedna vtipná otázka na Elektru, pri ktorej si Kraus nasadil hokejovú helmu, no inak to celé vyznelo jalovo a pre Mečiara viac ako pozitívne. I Mečiar z nakrúcania odchádzal ako človek, a nie ako politik zodpovedný za konsolidačný regres a režim hybridnej demokracie z rokov 1995-98.

Aby ale sme si boli na čistom, to neznamená, že by to média robiť nemali, alebo že by sme ich mali v tomto smere regulovať. Znamená to iba, že ja na druhú stranu pripomínam, že chamraď zostáva chamraďou a krava kravou, i keď študuje angličtinu či sa napcháva šunkovou rolkou s cesnakovou pastou.

Tak.